V slovenčine vyšla svetová internetová senzácia AFTER – BOZK. 1 MILIARDA online prečítaní, 5 MILIÓNOV komentárov, 11 MILIÓNOV lajkov!
Pozrite si TRAILER k novinke Alfa – Bozk:
Tessa je slušne vychované dievča a randí s milým, spoľahlivým chlapcom. V živote má jasný cieľ, ambície a matku, ktorá dohliada, aby to tak zostalo. Jasnačka, ani náhodou sa neplánovala zaľúbiť do iného a už vôbec nie práve do TAKÉHO!, ktorému v posteli skončí každá (a ak aj nie, určite po tom aspoň túžila).
Lenže na vysokoškolskom internáte veci fungujú inak, než máte naplánované, a žúry môžu dopadnú všelijako.
Hardin zďaleka nie je ideál (a verte, to mu teraz lichotíme). Je drzý a nepozná hraníc. Samozrejme, pod povrchom skrýva zranené srdce, lenže oveľa jednoduchšie je svetu ukázať pokerkované telo než svoje slabosti.
Doslova ho rozčuľuje, ako veľmi ho priťahuje tá nenápadná dievčina, ktorá stále číta Búrlivé výšiny a je múdrejšia než ktokoľvek v jeho okolí. A dopekla s ňou, ukrýva v sebe viac ohňa ako všetky jeho posteľné známosti dokopy!
Knihu AFTER – BOZK doslova číta celý svet! Autorka Anna Toddová uverejnila svoj príbeh na sociálnej sieti a dnes zažíva obrovský boom!
Začítajte sa do novinky After – Bozk:
Prológ
Vysokú školu som odjakživa považovala za zvlášť dôležitú. Práve podľa nej sa v mojich očiach do veľkej miery určovala hodnota človeka a rozhodovala o jeho budúcnosti. Žijeme v dobe, keď sú ľudia zvedaví na vašu školu, skôr než sa spýtajú na priezvisko. Od útleho detstva mi kládli na srdce, vlastne ma skôr cepovali, aby som sa pripravovala na vysokú školu. Táto vízia si odo mňa vyžadovala, aby som sa na všetko dôkladne, priam posadnuto pripravovala. Od prvého dňa v škole sa výber každučkého predmetu a úlohy krútil okolo mojej túžby dostať sa na vysokú školu. A nie na hocakú vysokú školu, moja matka si pevne zaumienila, že budem chodiť na tú istú univerzitu, kde študovala ona, no nikdy ju nedokončila – na Washingtonskú centrálnu univerzitu.
Netušila som, že univerzitný život je taký pestrý a zďaleka nepozostáva len z akademickej práce. Netušila som, že postačí pár mesiacov a zapisovanie prvých výberových predmetov sa mi bude zdať ako banalita. Bola som, a do istej miery stále som, naivná. Nemohla som však tušiť, čo ma čaká. Zoznámenie so spolubývajúcou na internáte bolo od začiatku intenzívne a rozpačité; následné stretnutie s jej divokými priateľmi ešte viac. Tak veľmi sa líšili od mojich známych. Ich výzor na mňa pôsobil hrozivo a miatlo ma ich dôsledné ignorovanie akýchkoľvek pravidiel. Čoskoro som sa stala súčasťou toho šialenstva a vychutnávala ho...
A vtedy sa do môjho srdca vkradol on...
Žiadne univerzitné prípravné kurzy ani prednášky pre mládež ma nemohli pripraviť na to, ako Hardin od prvého stretnutia zásadne zmení môj život. Šialené tínedžerské filmy s absurdnou zápletkou sa rýchlo stali mojou každodennou realitou. Keby som vedela, kam to povedie, konala by som inak? Nie som si istá. Rada by som na túto otázku odpovedala priamo, ale nejde to. Občas som taká vďačná a doslova sa strácam vo vášnivých okamihoch, mám zastretý výhľad a vidím len jeho. Inokedy zasa myslím na bolesť, čo mi spôsobil, na jazvu, čo mi zostala, keď som prišla o časť svojej identity, a na chaotické okamihy, keď som mala pocit, akoby sa svet otočil hore nohami, a odpoveď už nie je taká jasná ako kedysi.
Jediná istota je, že môj život a srdce už nikdy nebudú, ako boli. Určite nie po tom, čo do nich vtrhol Hardin.
Prvá kapitola
Čakala som, že sa každú chvíľu rozozvučí budík. Polovicu noci som prebdela, prehadzovala sa z boka na bok, počítala drážky medzi štvorcovými kazetami na strope a v duchu si opakovala rozvrh. Iní možno počítajú ovečky, ja plánujem. Môj mozog si pri plánovaní nedopraje prestávku a dnešok, najdôležitejší deň môjho osemnásťročného života, nie je výnimkou.
„Tessa!“ zaznel z prízemia matkin hlas. Sama pre seba som zavrčala a vykotúľala sa z postele. Dala som si záležať, aby som dôkladne zastrčila plachtu medzi matrac a čelo postele – zažívala som totiž posledné ráno, keď táto činnosť bola súčasťou mojej každodennej rannej rutiny. Po dnešku už táto spálňa nebude môj domov.
„Tessa!“ zakričala matka znova.
„Som hore!“ zavolala som na odpoveď. Z prízemia doliehajúci hluk otvárajúcich a zatvárajúcich sa dvierok na kredenci prezrádzal, že matka je rovnako nervózna ako ja. Silno mi zvieralo žalúdok; v sprche som sa modlila, aby ma cez deň opustila úzkosť. Celý môj doterajší život bol sériou úloh, čo ma pripravovali na tento deň, môj prvý deň na univerzite.
Posledných pár rokov som sa nervózne chystala na tento okamih. Kým sa moji rovesníci flákali, pili a robili, čo tínedžeri robievajú, aby sa dostali do maléru, ja som sa cez víkendy poctivo učila a pripravovala sa. Nebola som typická tínedžerka. Večery som trávila učením sa v tureckom sede na dlážke v obývačke, kým matka klebetila a hodiny sledovala relácie o obliekaní a čerpala inšpiráciu, ako sa skrášliť.
V deň, keď mi doručili oznam o prijatí na Washingtonskú centrálnu univerzitu, bola som nadšená ako nikdy a zdalo sa mi, že matka preplakala celé hodiny. Nepopieram, že som bola na seba pyšná, že všetka tá tvrdá práca sa vyplatila. Prijali ma na jedinú vysokú školu, na ktorú som sa hlásila, a pre nízke rodinné príjmy som dostala štipendium, takže som si vystačila s nízkou pôžičkou. V istej chvíli som na okamih zvažovala, že budem študovať inde ako vo Washingtone. Keď som však videla, ako matka pri tej myšlienke zbledla a ako takmer hodinu nervózne pochoduje po obývačke, uistila som ju, že som to nemyslela vážne.
Keď som vošla medzi kvapky vody v sprche, napätie vo svaloch sčasti povolilo. Stála som tam, púšťala na seba horúcu vodu a pokúšala sa upokojiť. Výsledok bol však presne opačný, myšlienky sa mi rozutekali na všetky strany, a keď som si konečne umyla vlasy a telo, ledva mi zostalo dosť teplej vody, aby som si oholila nohy od kolien dolu.
Mokrá som sa zabalila do osušky a zdola som znova začula, ako na mňa volá matka. Bolo mi jasné, že ju premáha nervozita, a tak som ju nechala na pokoji, no pri sušení vlasov som sa nikam neponáhľala. Tohto dňa som sa nevedela dočkať, lenže program som si dopodrobna naplánovala už pred mesiacmi. Nervový kolaps si mohla dovoliť len jedna z nás a bolo na mne, aby som úzkostlivým dodržiavaním plánu zariadila, že to nebudem ja, a vykonala, čo treba.
Keď som si zapínala zips na šatách, rozochveli sa mi ruky. Pokojne by som si obliekla aj iné, matka však trvala na týchto. Konečne som vyhrala bitku so zipsom, vybrala zo skrine obľúbený sveter a natiahla si ho. Len čo som sa obliekla, nervozita poľavila – až do okamihu, keď som si všimla, že sveter má natrhnutý rukáv. Hodila som ho na posteľ a obula si topánky; bolo mi jasné, že matka je s každou uplynulou sekundou nervóznejšia.
Čoskoro mal prísť môj priateľ Noah, aby nás odviezol na univerzitu. Je odo mňa o rok mladší, tiež však čoskoro oslávi osemnástku. Je výborný študent a učí sa na samé jednotky, rovnako ako ja. Okrem toho – už sa neviem dočkať –, chce o rok tiež študovať na WCU. Keďže som tam nepoznala živú dušu, veľmi som si želala, aby mohol nastúpiť už teraz, ale bola som vďačná za sľub, že ma bude navštevovať, kedykoľvek to pôjde. Hlavne potrebujem solídnu spolubývajúcu; je to jediné, čo som si želala a nedokázala zariadiť.
„The-re-saaaa!“
„Už idem, mama. Už na mňa nekrič, prosím!“ upozornila som nahlas matku, kým som schádzala po schodoch. Oproti matke sedel za kuchynským stolom Noah a civel na hodinky na zápästí. Modré tričko ladilo s jeho modrými očami, žlté vlasy mal starostlivo učesané a zľahka nagélované; výsledok bol dokonalý.
„Ahoj, vysokoškoláčka.“ Postavil sa a vyčaril nádherný, žiarivý úsmev. Silno ma zovrel do náruče, zachytila som pritom prisilnú vôňu jeho kolínskej. Veru, uznávam, občas to s ňou trochu preháňa.
„Ahoj,“ pokúsila som sa zakryť nervozitu a usmiať sa rovnako žiarivo. Tmavoplavé vlasy som si stiahla do konského chvosta.
„Zlatko, môžeme počkať zopár minút, aby si si upravila vlasy,“ prehodila matka potichu.
Podišla som k zrkadlu a prikývla; mala pravdu. V tento deň bol vzorný účes nevyhnutný, a matka neváhala, aby mi to pripomenula. Ako darček na rozlúčku som si ich mala učesať, ako sa jej to na mne páči.
„Zanesiem ti batožinu do auta,“ ponúkol sa Noah a matka mu do otvorenej dlane položila kľúče. Rýchlo ma pobozkal na líce a odišiel s batožinou v rukách. Matka ho nasledovala.
Druhé kolo vlasovej úpravy dopadlo lepšie ako prvé, a naposledy som si čistiacim valčekom prebehla sivé šaty. Keď som vyšla von k autu, napchatému mojimi vecami, v bruchu sa mi roztancovali motýliky. Trochu sa mi uľavilo, že mám dve hodiny času, aby som sa ich zbavila, kým prídeme na univerzitu. Netušila som, čo ma tam čaká, a moje myšlienky z ničoho nič ovládla jediná otázka: Nájdem si tam kamarátov?
