Juraj Bartusz, sochár
Rad Ľudovíta Štúra II. triedy, občiansky, za mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti kultúry a umenia
Juraj Bartusz sa narodil 23. októbra 1933 v Kameníne na juhu Slovenska. Jeho detstvo a mladosť ovplyvnili udalosti druhej svetovej vojny aj tragédia, ktorá postihla rodinu pri nástupe komunistickej totality. Jeho otec kládol odpor, keď chceli komunisti po roku 1948 znárodniť firmu. Uväznili ho v Štúrove a on vo väzení spáchal samovraždu.
Juraj Bartusz študoval v Prahe spočiatku na umeleckej strednej škole, potom na vysokej škole. Spoznal tu svoju ženu, výtvarníčku Máriu Vnoučkovú, s ktorou sa presťahovali do Košíc. Tu pracoval istý čas na propagačnom oddelení vo Východoslovenských železiarňach.
Mladého umelca však táto práca nenapĺňala, tak skúšal sochárske súťaže. Po prvej vyhratej súťaži na Pamätník krompašskej vzbury sa osamostatnil a stal na plný úväzok sochárom. Potom prišli ďalšie zákazky, z väčších napríklad pamätník pre Fakultnú nemocnicu Louisa Pasteura v Košiciach.
Patril k umelcom, ktorí chceli tvoriť svojim vlastným jazykom a ocitli sa tak mimo oficiálnej kultúry. Zapájal sa do undergroundových aktivít, za čo sa oňho zaujímala Štátna bezpečnosť. Na výsluch si ho predvolali napríklad aj pre výstavu v Maďarsku, na ktorej prezentoval diela bez predošlého oficiálneho schválenia.
Venoval sa monumentálnej aj komornej sochárskej tvorbe. S jeho dielami sa dodnes stretávajú obyvatelia i návštevníci Košíc.
Po Nežnej revolúcii sa začal venovať pedagogickej činnosti. V roku 1992 sa stal profesorom, pôsobil na Vysokej škole výtvarných umení. V roku 1999 inicioval vznik Katedry výtvarných umení a intermédií na Fakulte umení Technickej univerzity v Košiciach, kde aj pôsobil.
