BRATISLAVA/MADRID – V súčasnosti už takmer rok pracuje v berlínskej firme, ktorá sa zaoberá navrhovaním interiérov, osvetlenia a svetelných inštalácií na rôzne podujatia. Adriana Debnárová z Pravenca vyštudovala architektúru na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave a keď sa nedávno dozvedela, že jej záverečnú prácu v Madride ocenili ako najlepšiu diplomovku na svete, bola v šoku!
Aký osobný význam má pre vás prestížne ocenenie Archiprix za diplomovú prácu?
Ocenenie si veľmi vážim, je to pre mňa ohromná pocta. Keď som sa dozvedela, že som vyhrala spomedzi viac ako 350 vybraných prác z asi 90 krajín sveta, bol to riadny šok, konkurencia bola veľká, vo finále boli samé vynikajúce projekty, takže vybrať tie víťazné muselo byť naozaj veľmi ťažké. Určite je to aj zadosťučinenie a potvrdenie toho, že to, čo robím, nie sú len nejaké výmysly, ale že to má význam aj na svetovej úrovni.
Čomu sa vaša práca venovala a prečo získala také skvelé ocenenie? Čím bola prínosná?
Myslím že môj projekt je zvláštny tým, že sa venuje problému, ktorý primárne v našich zemepisných šírkach neexistuje, existuje však na globálnej úrovni a ovplyvňuje životy miliónov ľudí na svete. Projekt je reakciou na púštne prostredie, ktorého hlavné problémy sú nedostatok zdrojov surovín a dezertifikácia pôdy, to znamená rozširovanie púští. Piesok totiž postupne zasypáva ornú pôdu, dokonca dediny. Miestni sa tomu bránia stavaním sieti z dreva a konárov na povrchu dún. Drevo je ale často potrebnejšie v kuchyni. Navrhla som robota, ktorý využíva len materiály a energie, ktoré sa vyskytujú v púštnej oblasti – teda slnko a piesok. Robot pracuje podobne ako 3D tlačiareň. Využíva slnečné svetlo koncentrované šošovkami, ktoré je schopné rozpustiť piesok a vytvoriť tak pevný materiál podobný sklu na povrchu piesočných dún. Vytvorí sa akási čipka, ktorá by mala spomaliť až zastaviť pohyb piesku. V druhej fáze projektu sa piesok pod vytvorenými klenbami vyhĺbi a po úpravách môže slúžiť ako príbytok alebo úžitkový priestor. Projekt tak umožňuje žiť aj v takých púštnych oblastiach, kde by to inak nebolo možné.
Prečo práve vaša práca získala také skvelé ocenenie, čo myslíte?
Neodvážim sa povedať, čo presne rozhodlo o tom, že ma vybrali. Snáď môžem len citovať vyjadrenie jedného z porotcov, ktorý povedal, že oceňovali práve práce, ktoré svedčia o silnom politickom a sociálnom povedomí na strane projektantov a záujme o životné prostredie. Víťazné projekty tiež ukázali dobrú znalosť technológií, ktorá je v súčasnej dobe k dispozícii na realizáciu navrhovaných projektov.
Aké ďalšie úspechy, prípadne pracovné ponuky, ste po tomto ocenení zaznamenali?
Toto ocenenie je zatiaľ stále čerstvé. Dostala som niekoľko ponúk, určite mi to pomohlo trochu sa zviditeľniť, čo v architektonickej brandži nikdy nie je na škodu. Myslím, že tento projekt a ocenenie bude určite dobre vyzerať aj v životopise, ale nakoniec aj tak vždy rozhodnú moje schopnosti a chuť pracovať na projektoch, ktoré ma bavia.
Mnohí slovenskí študenti sa na diplomovú prácu pozerajú ako na nutné zlo v ceste za titulom. Čo by ich podľa Vás mohlo motivovať k zmene prístupu? Alebo je problém v nich samých?
Ak človek pracuje na veciach, ktoré ho napĺňajú, práca ho teší. Na Vysokej škole výtvarných umení málokto študuje kvôli titulu, ale pre možnosť tvoriť, pracovať, vzdelávať sa vo svojom obore a hlavne získavať skúsenosti od profesorov a študentov. Poznám mnohých slovenských študentov, ktorí sú zapálení pre vec, ale aj ľudí, ktorí až po čase nájdu to, čo ich vlastne baví a v čom sú dobrí. V ateliéri sme mali trochu cynické heslo: „Ak ťa škola nebaví, odíď“. Niektorí naozaj odišli a našli si vhodnejšiu školu alebo prácu.
