ROZHOVOR: DENNE vytvorí nový plagát o Putinovej VOJNE. Na správu od mamy a sestry čaká aj mesiac. Je v nej JEDINÉ slovo

V rozhovore sa dočítate:
•    Ako vytvoril prvý plagát na tému ruskej vojenskej agresie,
•    prečo prišiel na Slovensko a ako tu začínal,
•    ako komunikuje s blízkymi v Záporožskej oblasti a prečo odtiaľ nechcú odísť,
•    ako pomáha ukrajinskej armáde,
•    ako dlho podľa neho potrvá táto vojna.

Výstava plagátov M. Kovalenka v Ukrajinskom inštitúte v Bratislave.  (Zdroj: Vlado Anjel/Topky)

Pamätáte si ako ste vytvorili prvý plagát na tému ruskej agresie na Ukrajinu? 
Áno. Bol vlastne predzvesťou vojny. Ruská armáda už bola blízko hranice, atmosféra bola napätá, ľudia chápali, že niečo nie je v poriadku. Spravil som ho asi dva alebo tri dni pred jej začiatkom.

Čo zobrazuje? 
Ukrajinskú vlajku, ktorú som asi na pätnástich percentách plochy rozostril. Chcel som tým vyjadriť to napätie, doslova, že sa k nám tlačia Rusi.

Aký plagát ste urobili v prvý deň vojny?
To si nepamätám, pretože v ten deň mi písalo s prosbou o dizajn veľmi veľa ľudí z rôznych inštitúcií aj neziskových organizácií, ktorí sa hneď chceli zapojiť do pomoci Ukrajine. Pamätám si však, že som bol v šoku. Nemohol som pochopiť ako možno z ničoho nič napadnúť krajinu s tankami a armádou a zabíjať jej obyvateľov. Prvé dva – tri dni som robil viaceré plagáty. Vtedy som si povedal, že pokiaľ bude trvať ruská agresia na Ukrajine, každý deň na túto tému vytvorím nový. 

Dnes je 537. deň bojov na Ukrajine (rozprávali sme sa 16. augusta). Máte už novú ideu do svojho vojnového denníka? 
Už som ho vytvoril. Ale nepamätám si, čo je na ňom, musíme sa pozrieť. (Výtvarník ukazuje v telefóne obrázok štyroch očí so žltými zreničkami. V každom oku je väčší segment kruhu – zreničky, takže celok pripomína priebeh východu Slnka.) Rád vytváram obrázky, ktoré sú na hranici dizajnu a umenia. Týmito plagátmi nepredávam maslo, či alkohol, takže ich obsah nemusí byť úplne jednoznačný. Chcem, aby sa nad nimi divák trochu zamyslel a interpretoval si ich po svojom. 

Niekedy použijem abstrakciu, napríklad nejaký vzor, inokedy silnú zrozumiteľnú ideu. Alebo reagujem na konkrétnu udalosť ako napríklad, keď Ukrajinci potopili ruskú loď, alebo keď vďaka novým zbraniam z USA zostrelili ruské vzdušné zariadenia,  dva vrtuľníky, bombardér a stíhačku. 

Asi najpopulárnejší je váš plagát ruky s tromi odseknutými prstami, ale ukazovák a prostredník sú vzpriamené do písmena V. Aj k nemu vás inšpirovala konkrétna udalosť? 
Pamätám si len, že som obkreslil svoju ruku, ale ako sa vyvinul nápad, to už nie. Tých plagátov, ktoré mi ľudia pri stretnutiach pripomínajú, alebo sa stali populárnymi, je viac, napríklad aj zovretá päsť, ktorá je zároveň kvetom. K nej ma inšpirovalo heslo o našej krajine, ktoré hovorí, že Ukrajina je silná a kvitnúca. Preto som spojil kontrasty sily a jemnosti, päsť a nežný kvietok. 

Na Slovensku žijete už od roku 2015, rok predtým Rusko anektovalo Krym. Prisťahovali ste sa tu pre to, že ste už vnímali hrozbu vojny, alebo z iných dôvodov?  
I keď z Ruska som mal obavy, doliehala na mňa aj korupcia, ktorá vládla na Ukrajine a tiež som chcel skúsiť aké je žiť v inej krajine.  Hlavne som chcel byť na mieste, kde budem mať kľud a budem môcť tvoriť niečo pekné. Na Slovensku som mal známeho z Ukrajiny, ktorý mi navrhol, či to tu nechcem skúsiť a tak som súhlasil.

Na Ukrajine ste pracovali ako umelecký riaditeľ v reklamných agentúrach. Ako ste začínali tu?
Nebol som vždy umelecký riaditeľ. Pracoval som aj ako dizajnér, alebo vedúci grafického oddelenia. U posledného zamestnávateľa na Ukrajine, v reklamnej agentúre Saatchi & Saatchi som šéfoval asi pätnástim ľuďom. Boli medzi nimi aj dvaja šikovní mladí chlapci, ktorých som prijímal aj zaúčal a už padli vo vojne.... Keď som prišiel na Slovensko, napísal som do dvoch či troch agentúr. Z jednej mi odpísali, aby som prišiel a zamestnali ma. 

Pochádzate z mesta Tokmak v Záporožskej oblasti kde aktuálne prebieha úspešná protiofenzíva ukrajinskej armády v smere na okupované prístavné mestá Melitopoľ a Berďansk. Ako to prežívate? Máte tam ešte blízkych? 
V Tokmaku mám mamu a sestru s dvoma deťmi, no naše spojenie je teraz veľmi obmedzené. Jednak preto, že  v tej oblasti je zlý mobilný signál, jednak preto, že Ukrajinci sa nesmú kontaktovať s ľuďmi v cudzine. Rusi im kontrolujú telefóny, predstavte si, že by našli správy odo mňa a pozreli by sa na moje sociálne siete, kde mám svoje protiruské plagáty. Je to veľmi nebezpečné. Mama so sestrou mi píšu zhruba raz za mesiac. Sestra musí ísť tajne na miesto, kde chytí mobilný signál a napíše len: Žijeme. Ja na to odpoviem to isté. Správy musí samozrejme hneď vymazať. 

Nechcú odtiaľ odísť?
Mama povedala, že už má toľko rokov, že chce zomrieť doma. A mladšia sestra nechce odísť od mamy. Prostredná sestra však tiež žije Bratislave. 

Zisky z niektorých svojich diel vraj venujete ukrajinskej armáde. Viete tú pomoc aj vyčísliť?
Ukrajinskú armádu síce podporujem, ale sprostredkovane. Napríklad odmietnem honorár od slovenskej organizácie, alebo firmy, ktorá pomáha Ukrajine, alebo bezplatne poskytnem podklady z mojich plagátov na odznaky, či tričká internetového obchodu. Zisk z nich potom odtiaľ pošlú na pomoc  mojim krajanom. Som im za to veľmi vďačný, ale nechcem sa tým propagovať. 

Myslím si, že hovoriť o tom je dôležité, lebo ukazujete, že každý môže pomôcť svojim spôsobom.
Je veľa iných bohatých ľudí, ktorí pomáhajú Ukrajine vo veľkom, s nimi sa nemôžem porovnávať. Pre mňa je dôležitý môj dizajn, ním chcem sprostredkovať čo sa deje na Ukrajine, aby ľudia pochopili, že je to krutá a nespravodlivá vojna. Je to môj spôsob osvety. 

Dnes už patríte na Slovensku medzi známych dizajnérov, robili ste pre známu stavebnú poisťovňu, festival dokumentárnych filmov, navrhli ste obálku knihy... Ako dlho trvalo, kým ste sa dostali do širšieho povedomia? A dá sa povedať, že ste sa tu adaptovali? 
Slovensko mám rád, Bratislava je pekné mesto. No neviem či som až taký známy dizajnér. Nemôžem ani povedať, že som sa celkom adaptoval. Ťažkosti mi robí najmä komunikácia. Nemám talent na jazyky, takže nemôžem úplne hovoriť ani po anglicky, ani po slovensky, rusky tiež nehovoria všetci...  

Po slovensky hovoríte celkom pekne. 
Myslíte? Syn a dcéra ma opravujú, keď robím chyby. 

Asi som vás s deťmi videla v električke. Sústredene ste niečo robili na mobile,  napadlo mi, že možno práve navrhujete plagát. Tvoríte aj takto, za jazdy mestskou dopravou?
V telefóne tvorím málokedy, iba ak nejakú skicu, aby som nezabudol, čo mi zišlo na um. Alebo hľadám nejaký motív, ktorý potrebujem, farbu, a potom prídem do práce a rýchlo nápad zrealizujem. Mohli ste ma vidieť s deťmi. Syn má sedemnásť rokov a dcérka trinásť. Chodia do slovenskej školy, takže jazyk pochytili rýchlo. Ale túžia sa vrátiť na Ukrajinu a ďalej študovať tam. Je to ťažké... Zvažujeme, čo ďalej.  

Mnohí si ani zďaleka nevedia predstaviť čo Ukrajinci, ktorí k nám ušli pred vojnou prežívajú. Priblížte, čo je pre vás najťažšie? 
Predstavte si, že by k vám vpadli Rakúšania a povedali, polovica vašej krajiny je naša a odteraz budete hovoriť po nemecky. Alebo by k vám takto vtrhli Poliaci, či Maďari... Je tu veľa Ukrajiniek s deťmi a možno sa niekedy správajú čudne, nepochopiteľne. Možno je to preto, že im vo vojne zabili muža, brata, otca... Prežívajú šok, stres, zúfalstvo. Prirodzene, že Ukrajinci cítia voči okupantom aj nenávisť.

Nedávno váš plagát, ktorý ste vytvorili v spolupráci s dizajnérskym štúdiom v New Yorku ThoughtMatter v New Yorku získal striebro na Graphis Design 2024 Awards. Je v ňom posolstvo aj vtip – dve  zlomené ruské vlajky ste otočili tak, že pripomínajú kráčajúce nohy. Doprevádza ich nápis Russia go home. Ako dlho ešte podľa vás bude trvať táto vojna? 
Veľmi chcem, aby už skončila, ale myslím si, že potrvá ešte dlho. Rusko je obrovská krajina, má veľa nafty, plynu a veľa obyvateľov. Skrátka, má dosť zdrojov na to, aby mohla ďalej financovať vojnu.

MYKOLA KOVALENKO:
• Študoval na Umeleckom oddelení Enakievskej školy ekonómie a manažmentu Doneckej národnej univerzity.
• Absolvoval aj v Kyjevský štátny inštitút dekoratívneho a úžitkového umenie i dizajnu.
• Od roku 1998 pôsobil ako dizajnér a umelecký riaditeľ v rôznych reklamných agentúrach – Publics Visage (dizajnér), FCB (umelecký riaditeľ), Adventa LOWE (vedúci dizajnérskeho oddelenia) a Saatchi & Saatchi (vedúci dizajnérskeho štúdia).
• Je niekoľkonásobným víťazom a finalistom domácich, ale aj medzinárodných dizajnérskych súťaží a festivalov. Celkovo získal viac ako 150 ocenení. 
• Je aktívnym členom Ukrajinskej únie dizajnérov, Asociácie grafických dizajnérov, čestný člen Klubu umeleckých riaditeľov Ukrajiny aj Slovenska, Českej asociácie Brno Bienále. 
• Je aj zakladateľom dizajnérskych projektov ako DNK studio a DNK shop. 
Zdroj: Slovenské centrum dizajnu