Jedinečný herec a humorista si na festival Art Film v Trenčianskych Tepliciach priviedol dcéru Hanku i manželku Magdu Vášáryovú, ktorá sa nedávno vrátila zo zahraničia na Slovensko.
Vyplývali z funkcie prezidenta Art Filmu nejaké povinnosti?
Je to síce čestná a príjemná funkcia, ale isté povinnosti z nej vyplývajú – napríklad prítomnosť na tlačových konferenciách, rokovaniach, rozhodovanie pri náhlych zmenách či spoločný obed s hosťami.
Ovplyvňovali ste výber filmov?
Len pokiaľ ide o prehliadku slávnych filmov nakrútených pred 50 rokmi. To je novinka festivalu. Tento rok sme medzi ne zaradili napríklad film Na východ od raja. Často si kupujem staré americké snímky, mám celé série Chaplinových a Hitchcockových filmov, rád sa na ne dívam i niekoľkokrát.
Vytvárajú festivalovú atmosféru viac filmy, alebo stretnutia so zaujímavými ľuďmi?
Atmosféru vytvára všetko dohromady, ale spoločenské stretnutia k tomu nevyhnutne patria. V Trenčianskych Tepliciach je veľmi príjemné prostredie, komornejšie, ale o to zaujímavejšie pre zahraničných hostí. Pravdaže, filmový festival by mohol existovať bez spoločenských akcií, ale bolo by to už len také stretávanie odborníkov.
Vnímali ste niektoré z tunajších stretnutí ako príjemné prekvapenie?
Napríklad Václava Havla som teraz stretol po prvý raz, odkedy nie je prezidentom ČR. Bolo zaujímavé dozvedieť sa o jeho pocitoch a súčasných aktivitách. Ako veľmi podnetné sa mi javilo stretnutie s Jevgenijom Jevtušenkom, ktorý bol pre mňa akýmsi idolom rebélie voči režimu koncom 50. rokov. Veľmi ma potešilo, že prišla Barbora Bobuľová, talianska herečka slovenského pôvodu. V Taliansku žije už osem rokov a podarilo sa jej tam dostať na špičku vo filmovej brandži.
Možno považovať za úspech, keď slovenskí herci robia kariéru v zahraničí, a doma ich takmer nik nepozná?
Samozrejme. Úspech sa nemeria tým, čo poznáme my, ale čo je úspešné za našimi hranicami. Barbora Bobuľová je úspešná v Európe. To, že my ju nepoznáme, je náš problém.
Ako na vás zapôsobila?
Je to veľmi príjemné dievča. Prišla ako slávna talianska herečka, ale svoju výnimočnosť nedávala najavo nijakými maniermi. Urobiť medzinárodnú kariéru je veľmi ťažké a myslím si, že zatiaľ sa to podarilo len trom našim hercom – Barbore Bobuľovej, Jurajovi Kukurovi a Jurajovi Ďurdiakovi, ktorý kedysi hrával v maďarských filmoch.
Dagmar Havlová, ktorá dostala cenu Hercova misia, chystá návrat na javisko. Nazdávate sa, že ju diváci budú vnímať opäť ako herečku, a nie ako distingvovanú prvú dámu?
Myslím si, že ak pôjde o dobrú hru, diváci o päť minút zabudnú, že je manželkou bývalého prezidenta a budú ju vnímať ako divadelnú postavu.
V zákulisí Art Filmu sa pohybovala aj vaša dcéra Hanka. Inklinuje k filmu?
Ide o malé rodinkárstvo. Má priateľa, ktorý nakrútil film o českom fotografovi a ten sa premietal v sekcii slovenských tvorcov žijúcich v zahraničí. Využila možnosť, aby boli spolu a popritom, keďže je jazykovo zdatná, pomáhala s delegáciami. Okrem iných mala na starosti aj Nastassju Kinski.
Na otvorení festivalu sa zúčastnila aj vaša manželka. Ste rád, že ste zasa celá rodina pohromade?
Nezdá sa mi, že má viac času, lebo stále cestuje. Som zvedavý, ako to bude u nás fungovať, pretože sme si od nej a ona od nás trošku odvykli. Ale keď sa vrátila domov, začala rekonštruovať byt a nové prostredie bude impulzom na nový život.
Potešilo by vás, keby ste si o rok mohli na Most slávy pripevniť plaketu so svojím menom?
Nie, radšej by som prišiel ako člen tímu s filmom, ktorý je v súťaži.
S akými pocitmi ste tento rok vstúpili do Siene slávnych v ankete OTO 2004?
Vždy je to dobrý pocit, keď sa vám niečo takéto prihodí. Americká spisovateľka Gertrude Steinová hovorí, že umelec nepotrebuje kritiku, ale uznanie. Je na tom niečo pravdy, aj keď ide o bonmot. Predstavte si starnúceho muža – ten potrebuje ocenenie dvojnásobne. Jednak mu to lichotí a jednak si uvedomuje, že zenit už má pravdepodobne za sebou, čo nie je bohvieaká veselá skutočnosť.
Využili ste vo voľných chvíľach služby kúpeľného mestečka?
Iba niektoré, nemal som veľa času. Zato som si stihol niekoľkokrát odbehnúť do Piešťan zahrať golf.
Čo vás čaká po Art Filme?
Navštívim Festival v Karlových Varoch. Dúfam, že budem mať čas porozprávať sa s priateľmi, napríklad s Jiřím Bartoškom, zahrať si golf a pozrieť si dobré filmy.
Aj vám sa zdá, že čaro premietania filmov v kinách akosi pominulo?
Som filmový fanúšik a ako divák mám radšej film než divadlo. Divadlo mám zas radšej ako jeho aktívny tvorca – práve pre prítomnosť divákov. Chodieval som do kina celé svoje detstvo bez ohľadu na to, čo premietali. Vtedy neexistovala televízia, takže kiná boli plné. Dnes je to inak. Z času na čas zájdem do kina, ale poväčšine som tam skoro sám. Čaro nabitých kinosál a napätia pred premietaním sa však doma vytvoriť nedá.
Keby ste mali možnosť, chceli by ste si vo filme zahrať, alebo ho radšej režírovať?
Režírovať film by sa mi celkom páčilo, v podstate som to ešte nikdy neskúšal. Celkom rád by som sa o to pokúsil...
A napísať scenár alebo námet k filmu?
Celý život sme nad tým s Julom Satinským rozmýšľali, ale akosi sme sa k tomu neodhodlali. Napísali sme scenár k úspešnej komédii Pacho, hybský zbojník, ale naše mená nemohli byť zverejnené. Teraz je asi neskoro, aby som sa do niečoho takého pustil.
Hovorí sa, že každý človek je nahraditeľný. V prípade Jula Satinského vedľa vás to však neplatí...
„Každý je nahraditeľný“ je heslom priemerných. Ľudia, ktorí naozaj niečo znamenajú, sú jedineční, výnimoční a nenahraditeľní. Samozrejme, po nich prídu ďalší výnimoční, ale konkrétny jedinec sa už nikdy nezopakuje a to je aj prípad Jula Satinského či Jara Filipa.
Na Slovensku sa rozbieha pôvodná seriálová tvorba. Svitá našim hercom na lepšie časy?
Pokiaľ ide o zárobky, herci si môžu zarobiť aj teraz – v dabingu. Neviem, či seriálová tvorba sľubuje lepšie časy, pokiaľ ide o kvalitu. Uvidíme... Dúfam, že si herci zahrajú vo veciach, za ktoré sa nebudú musieť hanbiť.
