Fredy Ayisi: Nie som žiadna superstar!

Boli ste v porote Dievčaťa za milión, v Miliónovom tanci ste dokonca jej predsedom. Nie ste ešte z „porotcovania“ unavený? Moja úloha v Dievčati za milión nebola až taká náročná, trochu ťažšie je to v Miliónovom tanci, kde som nielen porotcom, ale tiež spoluautorom projektu. Musím sa priznať, že prvé týždne boli veľmi vyčerpávajúce. Ako ste prišli na myšlienku vytvoriť reality šou zameranú na tanec? Miliónový tanec je zhmotnením mojej túžby. Tento projekt som nosil v hlave veľmi dlho. Na rôznych tanečných súťažiach som videl veľa talentovaných tanečníkov, ktorí na sebe tvrdo pracovali, ale robili to len pre dobrý pocit alebo pre svoje najbližšie okolie. Práve túto širokú vrstvu ľudí som túžil predstaviť divákom. Chcel som im ukázať, čo obnáša tanečný život a upriamiť pozornosť na tanec. Každý program má svoje plusy i mínusy. Sklamalo vás niečo na Miliónovom tanci? Daňou za to, že sa podarilo vytvoriť takýto veľký program, je to, že ide o reality šou, v ktorej rozhodujú predovšetkým záujmy komerčnej televízie. Sledovanosť zvyšujú najmä škandály a iné veci, než je tanec. Samozrejme, počítal som s tým a musel som sa s tým zmieriť. Napriek tomu vidím v Miliónovom tanci vyšší význam – súťaž si pozrie veľa mladých ľudí a možno pochopia, že aj na Slovensku sa dá tancom niečo dokázať. Sklamali vás v niečom aj samotní finalisti? Súťažiaci, ktorých sme vybrali do finále, sa ocitli pod veľkým tlakom médií a sú z toho zmätení. Keďže bývajú v Senci, nemôžem za nimi každý deň cestovať a vplývať na nich. Aj napriek tomu ich mám naozaj rád a pre mňa je každý z nich miliónovým tanečníkom. Vy sám sa venujete tancu už vyše 20 rokov. Čím je pre vás tanec? Keď som za komunizmu vyrastal, tanec bol u nás synonymom ľudových súborov, baletu Československej televízie a Ein Kessel Buntes. Už v tom období som však mal veľké šťastie, lebo sa mi podarilo zachytiť Nielen diváci, ale aj samotní finalisti vás považujú za jedného z najsympatickejších porotcov. Čím to asi je? Na svojej ceste šoubiznisom som prešiel mnohými obdobiami, zažil som hviezdne maniere, pýchu aj zvyšovanie si ega. Dnes však pre mňa sláva nič neznamená. Mám už za sebou obdobie, kedy by som mohol uveriť tomu, že som nejaká superstar. Keď som bol veľmi pyšný na to, čo dokážem a cítil som sa ako ten najlepší, išiel som do zahraničia a tam som videl oveľa lepších. Dnes som už schopný zhodnotiť sa, viem, čo dokážem a čo nie. Som normálny človek, nad nikoho sa nepovyšujem a vždy sa snažím vžiť do pocitov iných ľudí. K vášmu vnímaniu sveta prispelo aj cvičenie karate. Karate si ma vybralo. Začal som s ním už v dvanástich rokoch a podľa mňa to bol osud. Venoval som sa prevažne športovému karate, ale posledné tri roky trénujem s naším najvýznamnejším učiteľom karate Ladislavom Klementisom, ktorý mi ukázal tradičné okinawské karate-do, teda karate cestu. Okrem fyzickej stránky prispieva aj k sebaovládaniu a skroteniu ega. Práve tam by som chcel robiť pokroky. Využili ste už niekedy karate aj naživo? Áno, v minulosti som zažil naozaj veľké bitky, zväčša išlo o rasistické útoky. Našťastie sa mi to už v poslednom čase nestáva. Ak rozmýšľate nad tým, ako by ste niekoho udreli, sami priťahujete konflikt. Ja však prosím Boha, aby som sa do takej situácie nedostal. Keď cvičím karate, nemyslím na to, ako niekomu ublížiť. Hľadám len dokonalosť pohybov a posúvam svoje hranice. Pomáha vám karate v tom, aby ste vyzerali tak mlado? Skôr to bude génmi. Podľa mňa je dôležité žiť pokojný život. Mám obrovské šťastie, že sa živím tým, čo ma baví, a nemám strach z toho, čo budem robiť zajtra. Už 18 rokov som prísny vegetarián, nikdy v živote som neochutnal alkohol, nepijem kávu, nefajčím a veľa sa smejem. Snažím sa za každú cenu uchovať v sebe malého chlapca, a keď sa tak vnútorne cítim, asi sa to prejavuje i navonok. Váš otec bol z Ghany, neťahá vás to do Afriky? Ale áno. Ťahá ma celý svet, ale špeciálne Ghana. Od detstva som tam totiž nebol. Môj otec už, bohužiaľ, zomrel, ale v Ghane mám rodinu a jednostaj si sľubujem, že tam raz pôjdem. Máte krásnu dcéru a stále vás vidieť spolu. Chcete ju takto brániť pred húfmi nápadníkov? Sme často spolu, lebo sme na seba vnútorne napojení. Vierka je nielen moja dcéra, ale tiež skvelá kamarátka. A čo sa týka tých nápadníkov? Viem, že to raz musí prísť, ale dúfam, že to príde čo najneskôr. Nechcem ju však odhovárať od mužov, hoci z tých, čo sa okolo nej „pomotávajú“, sa mi v podstate nikto nepáči. (smiech) Chceli by ste, aby z nej bola tanečnica? Už teraz ňou je. Bol by som rád, keby mala aspoň také schopnosti a taký úspech ako ja. Keby v tom bola šťastná a dokázala sa tým uživiť, bolo by to skvelé. Po rozvode s bývalou manželkou žijete sám. Čakáte na tú pravú, alebo je také ťažké zladiť rodinný život s vaším pracovným tempom? Pred troma rokmi som sa rozišiel s mojou veľkou láskou, s ktorou som žil päť rokov, a to ma veľmi zranilo. Odvtedy stále čakám na to, kedy už niečo spontánne prerastie do vzťahu, v ktorom budem cítiť, že je to to pravé. Ak niečo príde, bude to super, ak nie, som s tým zmierený. Nechceli by ste mať ďalšie deti? Chcel a v podvedomí si neprestajne myslím, že ich budem mať. Potom si však uvedomím: „Koľko už mám rokov! Mal by som ich mať už teraz.“ Možno to osud zariadi tak, že sa vo mne niečo zlomí a zrazu ich budem strašne chcieť. Vtedy možno niekomu poviem: „Áno, chcem sa oženiť a prispôsobiť všetko tebe.“ Ste šťastný človek? Podľa mňa človek nikdy nemôže byť úplne šťastný. Aj keď sa máme absolútne najlepšie a sme na najkrajšom mieste na svete, nájde sa nejaký komár, ktorý nás začne otravovať. (smiech) Keď si neskôr na to spomenieme a mozog odfiltruje všetko negatívne, povieme si: „Ako mi bolo krásne na tej pláži!“ Človeka podľa mňa vždy niečo zožiera – či už vlastné negatívne myšlienky, iné tvory alebo prírodné podmienky. Ale keď to všetko odfiltrujem, tak som naozaj veľmi šťastný človek! (smiech)