NEW YORK - Lenivé oko je diagnóza, ktorú lekári nazývajú amblyopia, no môže to byť skôr neviditeľný spoločník, ktorý sa drží s postihnutým týmto ochorením všade. Väčšina ľudí hovorí, si ho však sotva všimne. Keď si Alyssa Rotunno však po prvý raz nechala do tela aplikovať botox, urobilo to niečo, čo nikdy nečakala.
Alyssa trpela tupozrakosťou (amblyopiu) alebo chorobu lenivého oka, vysvetlil portál Huffpost. Tupozrakosť postihuje predovšetkým deti. Prejavuje sa na jednom oku, pričom druhé oko je zdravé. Príčinou tohto vrodeného ochorenia je často škúlenie. Spisovateľka rozpráva svoj príbeh, aké je to žiť s týmto ochorením:
Analyzujem svoj pohľad, fixujem sa na pravé oko unášané dovnútra a hovorím si (niekedy presvedčivo), že je to v poriadku. Že ma to neurčuje. Že je to len maličkosť. Ale keď som vyčerpaná alebo mám vypité, prejavuje sa to v plnej sile a viditeľne mi pripomína, že nie vždy mám pod kontrolou to, ako ma vidia iní. Denne nosím okuliare, nie z nutnosti, ale preto, že mi poskytujú filter. Štít. Malý, štýlový nárazník medzi mojím blúdiacim okom a svetom. Čo je najhoršie? Cítim to. Nielen emocionálne, ale aj fyzicky.
Hlboko za pravým okom ma jemne, ale vytrvalo niečo ťahá. Akoby mi telo našepkávalo, že niečo nie je celkom v poriadku. Je to neviditeľná záťaž, ktorú nosím, tiché napätie, ktoré vzplanie, keď som unavená, vystresovaná alebo keď sa príliš dlho pozerám na obrazovku počítača (som spisovateľka, takže je to každodenný jav). Toto ťahanie je signál, že moje oko opäť zablúdilo. Že vyzerám, krutými slovami nejednej osoby počas môjho detstva, „smiešne“. Narodila som sa s utekajúcim okom (strabizmus). Aj po štyroch operáciách (dve ako dieťa, ďalšie dve v osemnástich), ktorých cieľom bolo napraviť moje oči tento pocit nikdy neprestával, ani dočasne. Boj s vlastnou tvárou je niečo mimoriadne brutálne. Urobila som všetko, čo som mohla, aby som to zvládla, napravila, skryla. Ale tvrdohlavo to pretrvávalo. Teda až do botoxu.
Keď som prišla po prvý raz na vyšetrenie do MerzAesthetics, išlo o iba kozmetickú záležitosť. Malá úprava pier tu, jemné vylepšenie tam. Nič prevratné. Neočakávala som nič viac než trochu živšie líca a dočasné zvýšenie sebavedomia. Ale potom prišlo prekvapenie. Lekár mi nenútene navrhol aplikovať niekoľko jednotiek v blízkosti mojich smiechových línií. Jasné, pomyslela som si. Prečo nie? O dva týždne neskôr, keď sa všetko ustálilo, som si uvedomila, že sa niečo zmenilo. Ťahanie, ktoré som pociťovala celý život, takmer úplne zmizlo. Bolo to jemné, takmer nepostrehnuteľné. Po prvý raz za celú večnosť som necítila, ako mi niečo vťahuje oči dovnútra. Neustále tiché napätie bolo preč. Nečakala som to a úprimne povedané, nevedela som, ako veľmi som tú úľavu potrebovala, kým som ju nepocítila. Bola som zvedavá na túto veľmi silnú zmenu vo vnímaní, a tak som si to musela overiť. Ako sa ukázalo, malé dávky botulotoxínu (všeobecne známeho ako botox) sa „používajú na liečbu pacientov so strabizmom od 70. rokov minulého storočia a sú mimoriadne bezpečným a účinným spôsobom zmeny polohy očí“, uvádza sa v správe Americkej oftalmologickej akadémie Dr. Johna Ferrisa. Liek zrejme funguje tak, že sa zameriava na svaly, ktoré sú príčinou nesprávneho postavenia očí a trochu ich uvoľňuje.
O tomto geniálnom použití botoxu, o ktorom som nemala ani potuchy, som sa rozprávala s Natiou Rufolovou, estetickou injekčnou lekárkou z New Jersey a zakladateľkou spoločnosti Injx By Nat Aesthetics. „Stavy, pri ktorých človek môže pociťovať ťahanie alebo šklbanie v očiach, sú často spôsobené nadmernou aktivitou svalov,“ povedala mi. „Niektoré svaly v okolí oka sú príliš napnuté, stiahnuté alebo spastické, čo spôsobuje pocit ťahania alebo šklbania.“ Rufolová hovorí, že botox môže blokovať uvoľňovanie acetylcholínu, ktorý „prikazuje“ svalom, aby sa stiahli.
U mňa to vraj „oslabilo hyperaktívny sval práve natoľko, aby protiľahlý sval mohol obnoviť rovnováhu polohy oka“. Tým, že botox umlčal svaly, ktoré ma roky ťahali, mi priniesol niečo hlbšie ako len kozmetickú zmenu. Priniesol mi ľahkosť. Pokoj, ktorý som nikdy nepoznala vo vlastnej koži. Tak dlho som sa pohybovala svetom s nadmerným vedomím každého pohľadu, každej fotografie, každého mihnutia oka. Ale teraz sa to napätie uvoľnilo, a to tak fyzické ako aj emocionálne. Nešlo len o to, aby ste vyzerali inak. Išlo o to cítiť sa inak. Ľahšie. Voľnejšie. Viac zakotvená vo verzii seba samej, o ktorej som netušila, že na ňu čakám. Ako keby som náhodou narazila na nový druh mieru so svojím odrazom. Prvýkrát som mohla vojsť do miestnosti alebo zadržať niečí pohľad bez toho, aby som sa pripravila na ten tichý hlas v zadnej časti mojej mysle. To napätie bolo preč. A s ním aj vnútorný monológ, ktorý mi hovoril, že som iná.
Ako hovorí Rufolová, „zákroky, ako je botox, sú súčasťou širšej cesty k sebaprijatiu“. Nejde o vymazanie nedostatkov, ale o zosúladenie toho, ako vyzeráte, s tým, ako sa cítite. A hoci môj objav prišiel nečakane, odhalil niečo večné: „Keď sa k botoxu pristupuje so zámerom, môže byť mocným nástrojom starostlivosti o seba a sebavyjadrenia a nie odmietnutím prirodzenej krásy, ale spôsobom, ako sa s ňou cítiť viac v harmónii.“ Takže áno, s radosťou budem kričať zo striech, ako veľmi milujem svoje injekcie. Nie preto, že by som sa naháňala za dokonalosťou alebo sa snažila vymazať časti seba, ktoré ma robia skutočnou. Ale preto, že som v procese vyhladzovania vrások a zjemňovania čŕt nejakým spôsobom našla niečo, čo som nikdy nechcela nájsť: tichú a jemnú formu sebalásky. Na toto stretnutie som nešla s cieľom transformácie. Určite som neočakávala uzdravenie. Ale to je vec, ktorá sa týka sebaprijatia, ktoré nie vždy prichádza s fanfárami. Niekedy sa vkradne v podobe malej ihly a niekoľkých zmäknutých svalov a zanechá za sebou niečo oveľa zmysluplnejšie než vycibrený profil. Niekedy je to také jednoduché ako nájsť pokoj.
