RÍM - Pod podobizňou je kartuša s nápisom V priebehu času. Obraz sa nachádza v Galérii Akadémie v Benátkach a jeho autorom je predstaviteľ vrcholnej renesancie Giorgione. Volá sa Starena a postava na obraze mieri ukazovákom pravej ruky proti sebe. Potom je tu v inom oddelení galérie ďalší Giorgioneho obraz nazvaný Búrka a na ňom mladšia nahá žena, ktorá práve dojčí. Predpokladá sa, že ide o tú istú ženu zobrazenú v rôznom veku.
Koľko by ste tipovali tejto žene rokov? Keď zavesila FOTO na internet, všetkým padla sánka
Najprv teda mladá žena a matka, potom starena, a teda nula. Obe ukazujú, hoci každá inak, svoje poprsie, ktoré u žiadnej z nich nemá erotický význam. Prvé je nežné a životodarné, druhé je zostarnuté, a teda už nevhodné na to, aby dávalo život, ani nie je pekné na pohľad. V čase večnej mladosti sa neustále sťažujeme, ako ten čas uteká. Chceme prekonať strach, že už nebudeme žiaduci, že už nás nebude nikto potrebovať, píše taliansky týždenník L'Espresso.
Sú také, aké sú, jedna ružová vo svojej mladosti, druhá s povädnutou kožou, s kožou, ktorá už u nikoho nevyvoláva žiadne predstavy, s prstom namiereným proti hrudi, ktorý akoby diváka varoval: "Pozri sa, čo sa zo mňa stalo, a čo sa s plynúcim časom stane aj s tebou!"
O veku počujeme hovoriť neustále: žena istého veku, mám už svoj vek, v mojom veku, v tomto veku, nevyzerá na svoj vek, s vekom. Je to posadnutosť. Vekom sa rozumie lineárny čas, ktorý vedie k starobe, ktorý v sebe pestuje samo semeno staroby. Čoskoro začíname hovoriť svetu i sebe samým, že už nie sme takí, akí sme bývali, že už nemáme tú rýchlosť, tú sviežosť, tú pripravenosť, tú silu, tie možnosti a dokonca ani tú bývalú pochabosť. Prečo toľko uvažujeme o veku? Pretože nám prináša len smútok? Pretože vedie rýchlo ku koncu života, k smrti?
Kým hovoríme, život nám už utiekol. Dum loquimur fugerit invida aetas (zatiaľ čo hovoríme, plynie neúprosný čas) je Horáciov verš, ktorý predchádza známemu Carpe diem, teda Užívaj dňa. V tomto okamihu ubieha tento neúprosný čas, ten čas, ktorý akoby hladne požieral hodiny, ako by sme to ani neboli my, kto ho stráca, medzi obchodnými domami a zháňaním vecí. Náklady času sú ale tie zo všetkých najdrahšie.
Vekom sa rozumie čas voľby, čas bytia a príležitostí. Potrebujeme si ukotviť čas s pomocou takzvaných životných etáp, ale stále je to ten čas, ktorý vedie k starnutiu. Prečo sa v čase večnej mladosti hovorí o starých, lopotiacich sa, unavených ľuďoch, ktorí sú na konci?
Keď o sebe hovoríme, nikdy svoj vek nechválime. Len ho označujeme, ako alibi. Kultúra mladého veku nás zvádza, ale zároveň zastrašuje a robí nás krehkými. Je to démon starnutia, ktorý nás desí, sama myšlienka staroby, so svojou ťažobou neistoty a slabosti? Alebo je to úzkosť, že nás už nebude vidieť, že už nebudeme milovaní a že nás nikto už nebude potrebovať, hoci budeme stále nažive?
Smútok vyplýva z toho, že nás nielen nikto nebude potrebovať, ale že ani my už nebudeme po ničom túžiť. A preto je Starena smutná a stará, pretože s ubiehajúcim časom stráca to, čo mala v živote. To, čo sa s časom nemení, je túžba. Aj keď už nemáme zuby, chceme ešte stále ochutnávať plody poslednej sezóny, dokonca každej sezóny.
Obe ženy, ktoré namaľoval Giorgione, sa na nás pozerajú, ústa tej prvej sú malé a zatvorené, ako by nechcela nechať hovoriť svoje obnažené telo, zvodné a materské zároveň. Ústa starej ženy sú pootvorené, bezzubé, nemé, ako ústa toho, kto už nehovorí.
Ktovie, možno ani ona nechce nič povedať o svojom síce starom, ale živom tele, ako by nechcela povedať, že aj ty budeš stará, škaredá, smutná. Pozri sa, dospela som až sem, kam tak či onak dospeješ aj ty, s rovnakou túžbou otvoriť ešte ústa a niečo povedať, s túžbou byť ešte na svete, vidieť, dotýkať sa, cítiť a niečo si priať.
