PRAHA - Narušenie vzdušného priestoru členského štátu Severoatlantickej aliancie (NATO) samo o sebe neznamená dôvod na aktiváciu článku päť o kolektívnej obrane. Podstatné by bolo, či by incident predstavoval ozbrojený útok, napríklad cielený útok na aliančné lietadlo alebo územie členského štátu.
Vyplýva to z vyjadrení bezpečnostných expertov pre ČTK. Článok 5 zakotvuje spojenecký princíp kolektívnej obrany, v histórii bol aktivovaný iba raz, a to po teroristických útokoch 11. septembra 2001.
Samotné narušenie vzdušného priestoru podľa Vlastislava Brezu z Univerzity Karlovej aktiváciu článku 5 automaticky neznamená. Kľúčové je, či ide o ozbrojený útok, typicky napríklad úmyselný útok na územie, obyvateľstvo alebo ozbrojené sily členského štátu. Pri menej závažnom incidente podľa neho pripadajú do úvahy skôr konzultácie podľa článku štyri.
Článok 4 umožňuje členským štátom požiadať o konzultácie, ak je podľa niektorej z nich ohrozená územná celistvosť, politická nezávislosť alebo bezpečnosť niektorého člena aliancie. Žiadosť o aktiváciu článku 5 je na konkrétnom členskom štáte.
Aktiváciu si Michal Beneš z Asociácie pre medzinárodné otázky (AMO) dokáže predstaviť napríklad v situácii, keď by ruská stíhačka nad aliančným územím cielene zostrelila aliančné lietadlo, ruskí uniformovaní vojaci vo veľkom množstve prekročili hranice NATO alebo ruské rakety začali hromadne dopadať na aliančné štáty. Pri raketách by podľa neho najprv muselo byť vylúčené, že išlo napríklad o strelu odklonenú protivzdušnou obranou alebo vlastnou chybou.
Pri rozhodovaní o reakcii na narušenie vzdušného priestoru je podľa Brezu určujúca predovšetkým miera hrozby. Posudzuje sa správanie lietadla, jeho trajektória, výzbroj, reakcia na výzvy a možné ohrozenie obyvateľstva či aliančných síl. Dĺžka narušenia je podľa neho dôležitá, sama o sebe ale nerozhoduje. Základným princípom je primeranosť reakcie.
Pravidlá nasadenia
Piloti stíhačiek a ich velitelia sa podľa Beneša rozhodujú na základe takzvaných rules of engagement, teda pravidiel nasadenia pre danú situáciu. Nad neutrálnym územím sa podľa neho cudzie stíhačky spravidla iba sledujú. Ak vstúpia do vzdušného priestoru konkrétneho štátu alebo nad jeho výsostné vody, môžu ich aliančné lietadlá sprevádzať s cieľom ich z daného priestoru vyprevadiť.
Pred prípadným použitím sily je podľa Beneša potrebné zistiť, či ide o cielenú eskaláciu, alebo technický problém. Zásah si u väčšiny aliančných štátov dokáže predstaviť v prípade, že by sa aliančné lietadlo nad vlastným územím ocitol pod paľbou, cudzie lietadlo začalo útočiť na pozemné ciele alebo dlhodobo ignorovalo pokyny na opustenie aliančného vzdušného priestoru. V poslednom prípade by podľa neho použitiu sily predchádzal varovný výstrel.
Rusko testuje reakčné časy Aliancie
Breza za najväčšie riziko chybnej eskalácie označil zlé vyhodnotenie úmyslu protivníka. Provokácie, navigačná chyba alebo technický problém môžu byť podľa neho mylne považované za prípravu útoku, prípadne naopak. Práve preto sa podľa neho zvyčajne postupuje od identifikácie a sprievodu až k prípadnému použitiu sily.
Najväčšie riziko podľa Beneša predstavuje možná ľudská chyba pilotov na oboch stranách, ktorú by druhá strana mohla vyložiť ako zámienku na eskaláciu. Rusko podľa neho rôznou dĺžkou a formou narušenia aliančného vzdušného priestoru testuje schopnosť vojenskej a politickej reakcie štátov NATO, najmä ich schopnosť rýchlo reagovať.
NATO v poslednom čase rieši opakované prípady narušenia vzdušného priestoru členských krajín v súvislosti s vojnou Ruska proti Ukrajine. Incidenty sa týkajú okrem iného ruských lietadiel a bezpilotných prostriedkov a vedú k nasadzovaniu aliančných stíhačiek, najmä na východnom krídle aliancie.
