WASHINGTON – Psychopat bez svedomia patrí v predstavách ľudí k najnebezpečnejším osobnostiam, s akými sa môžu stretnúť. Muž, ktorý strávil štvrťstoročie v FBI sledovaním špiónov a skúmaním ľudského správania, však upozorňuje na iný typ. Nemusí vraždiť ani páchať veľké zločiny. Dokáže však systematicky ničiť partnerov, rodiny či kolegov. Joe Navarro ho označuje za malígneho narcistu.
Štvrťstoročie sledoval ľudské správanie
Joe Navarro pôsobil v americkom Federálnom úrade pre vyšetrovanie 25 rokov. Pracoval v oblasti kontrarozviedky a stal sa členom programu FBI zameraného na behaviorálnu analýzu v otázkach národnej bezpečnosti.
Desaťročia sa zaoberá neverbálnou komunikáciou a ľudským správaním a svoje skúsenosti neskôr spracoval v knihách vrátane Dangerous Personalities.
V aktuálnom rozhovore pre LADbible dostal otázku, aký typ osobnosti považuje za najnebezpečnejší.
Odpoveďou nebol psychopat. „Z pošty, ktorú som dostal za posledných desať či dvanásť rokov od napísania tej knihy, je malígny narcista pravdepodobne tým, kto spôsobuje najviac škôd na medziľudskej úrovni,“ povedal Navarro.
Seba povyšuje, ostatných znižuje
Podľa Navarra je základom problému spôsob, akým takýto človek vníma seba a svoje okolie. Svoju vlastnú hodnotu nadhodnocuje a hodnotu ostatných ľudí naopak znižuje.
Navarro už vo svojich skorších textoch opisoval narcistické osobnosti ako ľudí, ktorí sami seba považujú za výnimočných, privilegovaných a oprávnených na osobitné zaobchádzanie. Pravidlá podľa nich platia predovšetkým pre ostatných a za vlastné chyby často odmietajú prevziať zodpovednosť.
Pri malígnom narcizme sa však k týmto vlastnostiam pridávajú ďalšie nebezpečné črty.
Odborná literatúra ho opisuje ako kombináciu výrazného narcizmu, antisociálneho správania, paranoidných tendencií a sadistických čŕt.
Nemusí byť násilným zločincom
Práve tu Navarro vidí zásadný rozdiel oproti stereotypnej predstave psychopata.
Človek nemusí vykrádať banky, fyzicky napádať ľudí alebo skončiť vo väzení, aby spôsobil obrovské škody. Malígny narcista môže pôsobiť v úplne bežnom prostredí – v partnerskom vzťahu, rodine alebo zamestnaní. „Malígny narcista, ktorý nadhodnocuje seba a znehodnocuje ostatných, spôsobuje veľké škody,“ vysvetlil Navarro.
Podľa jeho skúseností môžu byť následky psychické, emocionálne aj finančné. Takýto človek môže svoje okolie ovládať, manipulovať ním a využívať ho na posilňovanie vlastného postavenia.
Psychopat a narcista nie sú to isté
Tieto pojmy sa v bežnej reči často zamieňajú, v psychológii však označujú rozdielne súbory vlastností.
Americká psychiatrická asociácia charakterizuje narcistickú poruchu osobnosti ako pretrvávajúci vzorec grandiozity, potreby obdivu a nedostatku empatie. Človek môže mať narcistické vlastnosti bez toho, aby spĺňal diagnostické kritériá poruchy.
Psychopatia sa spája okrem iného s nedostatkom empatie a výčitiek, manipulatívnosťou či antisociálnym správaním.
Ani psychopatia však nie je v súčasných klasifikáciách DSM a ICD vedená ako samostatná diagnóza. Jej vlastnosti sa čiastočne prekrývajú najmä s antisociálnou poruchou osobnosti.
A hranice môžu byť ešte komplikovanejšie. Navarro upozorňuje, že jeden človek môže vykazovať súčasne vlastnosti malígneho narcistu aj psychopatické črty.
Hitler a Stalin ako extrémne príklady
Navarro pri vysvetľovaní nebezpečných osobností siaha aj do histórie. Ako extrémne príklady ľudí, u ktorých sa podľa neho spájali viaceré nebezpečné osobnostné črty, spomína Adolfa Hitlera a Josifa Stalina. Pri oboch poukazuje na kombináciu výrazného narcizmu, paranoje a bezohľadnosti voči iným ľuďom.
Práve spojenie takýchto vlastností s prakticky neobmedzenou mocou môže mať podľa Navarra katastrofálne následky. V prípade diktátorov už totiž nejde iba o ničenie partnerských či pracovných vzťahov – ich rozhodnutia môžu zasiahnuť celé národy a pripraviť o život milióny ľudí.
Pri historických osobnostiach však nejde o klinickú diagnózu stanovenú psychiatrom počas ich života, ale o spätné hodnotenie ich správania a známych osobnostných čŕt.
Čo je teda malígny narcizmus?
Samotný pojem nie je novinkou. Termín „malígny narcizmus“ zaviedol sociálny psychológ Erich Fromm. V psychiatrii koncept neskôr rozpracoval psychoanalytik Otto Kernberg.
Odborný prehľad publikovaný v časopise Psychiatria Danubina ho opisuje ako syndróm pozostávajúci zo štyroch výrazných zložiek: narcistickej poruchy osobnosti, antisociálneho správania, sadizmu a paranoidnej orientácie.
Človek s takýmito vlastnosťami teda nemusí iba túžiť po obdive a cítiť sa nadradený.
Môže byť zároveň mimoriadne manipulatívny, nedôverčivý, agresívny, bezohľadný voči potrebám druhých a môže získavať uspokojenie z kontroly alebo ponižovania iných.
Práve táto kombinácia robí koncept malígneho narcizmu mimoriadne závažným.
Diagnózu „malígny narcista“ však lekár nenapíše
Tu prichádza dôležité upozornenie. Napriek tomu, že sa pojem používa v odbornej literatúre, malígny narcizmus nie je samostatnou oficiálnou psychiatrickou diagnózou v hlavných diagnostických klasifikáciách DSM ani ICD.
Neexistuje ani všeobecne prijatý štruktúrovaný diagnostický rozhovor či jednoduchý test, pomocou ktorého by psychiater niekoho označil za malígneho narcistu.
Aj odborná literatúra upozorňuje, že práve absencia jednotných diagnostických kritérií komplikuje výskum tejto oblasti.
Preto nemožno človeka označiť za malígneho narcistu iba preto, že je sebecký, nepríjemný, manipulatívny alebo má niekoľko podobných vlastností.
Najhoršie škody nemusia byť viditeľné
Navarro svoju pozornosť sústreďuje najmä na následky pre ľudí, ktorí s takouto osobnosťou žijú alebo pracujú.
Zatiaľ čo násilný zločin je okamžite viditeľný a často vedie k zásahu polície, psychické poškodzovanie partnera alebo rodiny môže pokračovať celé roky.
Podľa Navarra práve reakcie ľudí, ktorí sa mu po vydaní knihy Dangerous Personalities ozývali, posilnili jeho presvedčenie, že malígny narcizmus môže mať na medziľudské vzťahy mimoriadne ničivý vplyv.
Odborníci zároveň upozorňujú, že pri najťažších formách patologického narcizmu môže byť liečba náročná. Americký odborný časopis American Journal of Psychiatry uvádza, že problémom môže byť chronické klamanie, antisociálne správanie, paranoja či potešenie z kontroly a zastrašovania druhých.
Navarrov odkaz je preto pomerne jednoduchý. Nebezpečného človeka podľa neho nemusí prezradiť kriminálna minulosť ani otvorené násilie. Oveľa dôležitejšie môže byť dlhodobé správanie – ako zaobchádza s ľuďmi, či ich využíva, ponižuje, manipuluje nimi a či dokáže prevziať zodpovednosť za vlastné konanie.
