V našich knihách je nádej

Kamila: Prvá otázka, ktorú ti položím, tati, je asi tá základná a aspoň pre mňa aj najzaujímavejšia. Ako ťa písanie napĺňa?

Juraj: Pri písaní sa cítim byť najviac sám sebou. Uvedomujem si, že je to vec, ktorú viem robiť zo všetkých činností asi najlepšie. Baví ma vžívať sa do vzťahov a situácií iných ľudí, do ich pováh a konania, vytvárať svoj vlastný svet. Písaním sa realizujem. Je to pre mňa cesta, ale som spokojný, ak mám dobrý pocit aj z výsledku. Ako vnímaš písanie ty?

Kamila: Ako niečo, pri čom, paradoxne, nemusím až tak aktívne rozmýšľať, môžem skôr snívať. Stačí sa akosi naladiť na istú vlnu a myšlienky sa mi na papier kĺžu samy. Je to odreagovanie a veľmi často riešenie problémov. Keď sú ťažkosti na papieri, hneď polovica z nich zmizne. Zisťujem, že sú nepodstatné. Kedy si si uvedomil, že by si raz chcel písať knihy? Alebo to bolo čisto spontánne, bez akéhokoľvek plánovania či vytýčenia si cieľov?

Juraj: Začal som písať v štrnástich-pätnástich, teda veľmi mladý, hoci nie až taký mladý ako ty. Od šestnástich mi uverejňovali poviedky v literárnych prílohách novín a v časopisoch. Áno, vtedy som si povedal, že sa tomu skúsim venovať, a uvidím. Veľmi ma to bavilo. Chcel som byť spisovateľom, ale akosi som tušil, že také ľahké to zasa nebude. Tak to aj dopadlo: prvú knihu som vydal až po štyridsiatke, o dvadsaťpäť rokov neskôr než ty. Úprimne, napísať knihu v pätnástich, na to som vtedy nemal. Je to ale veľmi skorý štart – v tvojom prípade. Vidíš to len pozitívne, alebo sú v tom podľa teba aj nejaké riziká?

Kamila: Skôr pozitívne... Myslím si a dúfam, že moja prvá kniha nebude posledná. Je v podstate asi jedno, ako sa na ňu budem dívať v tridsiatke, hlavne budem rada, že som niečo napísala. Určite ma to minimálne „nakoplo“, a preto teraz píšem pravidelne. Hoci zatiaľ neviem, kam presne ma život zavedie. Viem len, že chcem tvoriť, vyjadrovať sa... Ako by si sa postavil k tomu, keby som sa rozhodla venovať sa len písaniu kníh?

Juraj: Dúfam, že najprv ukončíš aspoň strednú školu... J Asi by som ti snažil vysvetliť, že na Slovensku je len zopár ľudí, ktorí sa uživia písaním, a zvlášť písaním prózy. Úspešní textári sú na tom lepšie. Veľká väčšina spisovateľov má zamestnanie, prípadne píšu na dôchodku. Písanie je pre nich hobby. Takmer celá slovenská literatúra vznikla ako hobby. Prial by som ti to, ale je dobré mať v rukách aj nejakú inú profesiu. Okrem toho, môžeš mať tvorivú krízu, aj dlhšiu... A potom čo?

Kamila: Takejto krízy sa, dúfam, nedožijem. J Často zisťujem, že pri nedostatku inšpirácie stačí len vypadnúť do prírody a chvíľu ju vnímať. Najviac podnetov sa k nám dostane, keď sme oddýchnutí.

Juraj: Tak to som ja v tomto veku málokedy. Myslím, že to vnímaš ešte dosť idealisticky, ale nech ti to zostane...

Kamila: Vidíš medzi nami rozdiely v prístupe k písaniu? Je to práve vekom alebo aj niečím iným?

Juraj: Ty si ešte veľmi mladá, ale nemôžeš sa uspokojiť s tým, čo sa ti teraz podarilo. Musíš ísť ďalej, vzdelávať sa a pracovať na sebe. Je dobré, že ťa už teraz zaujíma vnútro postáv, ich základné existenčné problémy, postoje k životu. Máš ucho pre súčasný jazyk. Ostatné je kombináciou šťastia, čiastočne aj talentu a ovládania remesla. Treba študovať o písaní, čítať a najmä písať. A ešte viac treba mať šťastie. Ja to možno beriem príliš vážne, lebo už viem, že času je málo. Popri práci a iných veciach budem rád, ak ešte napíšem zopár kníh, ktoré sa budú čítať...

Kamila: Aj ja budem rada. Aspoň bude vyššie vreckové... J

Juraj: Nemyslím tým peniaze, ale kiežby sa písaním dalo niečo zarobiť! Kým napíšem ďalšiu knihu, možno sa už budeš živiť sama. J

Celý rozhovor si dočítate v Knižnej revue 1/2014 (vychádza 8. januára)!