Tak sa volá záverečný diel svetovo úspešnej trilógie Ľavá ruka Boha. Autor Paul Hoffman, ktorý spolupracoval s velikánmi ako F.F.Coppola a dal pečať kultovému filmu Krstný otec, príde v polovici novembra na Slovensko. Topky.sk vám v tom čase prinesú ako jedno z mála médií exkluzívny rozhovor s týmto svetovo úspešným autorom.
Už prvá časť trilógie sa stala v roku 2010 jednou z najmedializovanejších kníh na svete. Román vyšiel naraz v 20 krajinách vrátane Slovenska a aj u nás si získal desaťtisíce fanúšikov. Rozpráva o chlapcovi Thomasovi Caleovi, ktorý utiekol z útulku spasiteľov, aby putoval životom a hľadal vo svete vieru i nádej. Blíži sa totiž katastrofa, ktorá má vyhubiť všetko živé.
Nazvali ho anjelom smrti a predpovedali, že jedného dňa zničí svet. A možno sa mu to aj podarí...
Topky.sk vám prinášajú úryvky z 3.časti Pod krídlami smrti.
Hovorí sa, že život je ako rybník, keď doň dieťa hodí okruhliak, od miesta dopadu sa šíria kruhy. No nie je to tak. Život je ako potok. Obyčajný, bezvýznamný potok plný drobných vírov, protiprúdov a kaskád. Víry a protiprúdy však postupne obnažujú jeden koreň za druhým, až podomelú breh pod stromom a ten sa zvalí do koryta. Strom zastaví a presmeruje vodu, a keď sa dedinčania prídu pozrieť, čo sa stalo, vo vyvrátených koreňoch nájdu uhlie. Prídu tam baníci a neskôr štetky, aby ich obšťastňovali, a za štetkami pasáci. Mesto stanov a blata sa premení na mesto dreva a blata. Drevo nahradia tehly a blato dlažbové kocky. Po dláždenej ceste príde zákon. Uhlie sa napokon minie, no mesto bude žiť ďalej. Alebo zanikne. A to všetko len pre niekoľko bezvýznamných vírov a kaskád. Takýto je ľudský život – riadený neviditeľnou rukou s mnohými prstami.
Návštevu, ktorá by Thomasa Calea stála život, oddialil jeden glg vody z nakazenej studne. Poslov zlých správ odviedol dávny priateľ, ktorému bolo jedno, či bude žiť, alebo zomrie. V meste, kam sa vracali, zatiaľ manželka toho ľahostajného dlhoročného priateľa blúdila po uliciach s novonarodeným dievčatkom na rukách, považujúc svojho manžela za mŕtveho, hoci ten iba o niekoľko dní v dave, ktorý sa teraz tiesnil medzi múrmi Španielskeho Leedsu, prejde necelých tridsať metrov od nej. Ich cesty sa niekoľkokrát takmer stretnú, no drobné víry a kaskády ich zakaždým máličko vychýlia z dráhy.
Niektorý oblak sa podobá na draka, iný na leva a ďalší je na nerozoznanie od veľryby, no všetci pozitívni filozofi sa zhodujú, že aj najčernejší mrak má strieborné okraje. Keď Cale počas vyčíňania Kevina Meatyarda prežíval zúfalstvo, spomenul si na staré spôsoby boja s utrpením. V útulku sa naučil odpútať od reality. V myšlienkach sa uchyľoval do iného sveta, kde je teplo, dostatok jedla a plno krásy – anjeli s krídlami, ktorí urobia, o čo ich požiada, hovoriace psy, dobrodružstvá bez bolesti, dokonca aj smrť bez sĺz a náhlych úžasných zmŕtvychvstaní, pokoj a ticho a široko-ďaleko ani človiečika. Robil tak aj teraz, vždy keď mu to suché dávenie a šialenstvo na niekoľko hodín dovolili. Bránil sa snívaním s otvorenými očami. Na chvíľu sa vrátil k jazerám v horách, plával v chladnej vode, chytal kraby v potoku, myslel na slovo, ktorým pomenoval zvuk vody pretekajúcej cez malé kamene, kraby trhal na kusy a jedol ich surové s kúskami medvedieho cesnaku, ako ho to naučil IdrisPukke. V noci, keď hmyz v dreve vydával svoj nádherný pulzujúci bzukot, sa dlho rozprávali a Cale s otvorenými ústami počúval skúseného muža. Sedel na taburetke, IdrisPukke mu nalieval svetlé pivo a rozdával múdrosť nazbieranú za pol storočia – bystré postrehy na nezaplatenie, ako často zdôrazňoval.
„Ľudia sa správajú, akoby prítomnosť bola iba zastávka na ceste k akémusi veľkolepému cieľu v nejasnej budúcnosti, a potom sú prekvapení, keď sa ten dlhý deň skončí. Obzrú sa za svojím životom a vidia, že všetko, čo si nevšímali, malé radosti, ktoré tak ľahkomyseľne hodili za hlavu, boli v skutočnosti to podstatné – celý čas boli hlavnými cieľmi a úspechmi ich existencie.“
Potom Caleovi nalial ďalší pohár, ale opatrne, aby to neprehnal.
„Každá utópia je iba výmysel imbecila a ľudia s dobrými úmyslami budujúci základy svetlého zajtrajška sú hlupáci. Predstav si raj na zemi, kde po oblohe lietajú pečené holuby, dokonalé páry nachádzajú dokonalú lásku a žijú šťastne až do smrti. Na takom mieste by ľudia buď pomreli od nudy, alebo by sa zo zúfalstva vešali. Mierumilovní dobráci by bojovali a zabíjali, len aby unikli hrôze dokonalej spokojnosti. V takej utópii by bolo čoskoro viac utrpenia, než na nás naloží príroda.“
„Rozprávate ako Bosco.“
„Nie celkom. Bosco chce z povrchu zeme vyhladiť mačky, pretože žerú ryby a chytajú vtáky. To už môže rovno dúfať, že vlk nezožerie jahňa. No v istom zmysle máš pravdu. S Boscom do určitej miery súhlasím – svet je naozaj peklo. No aj keď ľudstvo pokladám za odpornú karikatúru, zároveň mi ho je ľúto. V tejto obludnej existencii plnej utrpenia sme súčasne v pekle týrané duše, ale aj tyranskí diabli. Sme spolutrpiaci, a preto naše najnevyhnutnejšie vlastnosti sú tolerancia, trpezlivosť, sebaovládanie a láskavosť. Všetci potrebujeme odpustenie a všetci ho dlhujeme. Odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom. Týchto cností – a hovorím ti to v dobrom, mladý muž – máš naliehavý nedostatok.“
Pri jeho posledných slovách Cale predstieral, že spí.
Lenže únik do minulosti bol plný nástrah. Chcel si spomenúť, kedy po prvý raz uvidel Arbell nahú – v tú noc bol neskutočne šťastný, že je nažive. No potešenie a bolesť, láska a hnev kráčajú príliš blízko seba, aby mu dovolili ponoriť sa do tohto sveta. A tak radšej spomínal na chutné jedlo, na to, ako si Henriho Zahmlievača doberal pre jeho veľkú hlavu, ako počúval IdrisPukka a vždy mal posledné slovo. A zároveň premýšľal, hádal sa sám so sebou a opakoval si, čo naozaj vie: že svet je ako potok plný vírov, protiprúdov a pletencov vodnej trávy a že kamkoľvek sa pohne, voda mu vždy pretečie pomedzi prsty.
Izba, do ktorej ho premiestnili, bola jednoducho zariadená: primerane pohodlná posteľ, stolička a stôl, okno s výhľadom na utešenú záhradu plnú štíhlych brestov. No pre Calea mala dve veľké výhody: spal tu sám a vlastnil kľúč, takže sa kedykoľvek mohol zamknúť pred svetom. Spočiatku mu ho nechceli dať, no v jeho naliehaní bola taká neurčitá hrozba, že po dohode s matkou predstavenou mu zdráhavo dali, o čo požiadal.
Ozvalo sa ľahké klopanie. Cale pozrel cez malú dierku, ktorú vyryl do najtenšej časti dverí, potom odomkol a odstúpil do bezpečnej vzdialenosti. Opatrnosti nikdy nie je dosť.
Podozrievavý sluha zostal stáť pred prahom.
„Vo dverách je diera,“ zajachtal.
„Keď som sem prišiel, už tam bola.“
„Sestra Wrayová vás chce vidieť.“
„Kto?“
„Myslím, že pani riaditeľka ju požiadala o vaše vyšetrenie. Je to veľmi uznávaná doktorka.“
Cale chcel počuť viac, no nechcel vyzerať ako hlupák. Najmä pred niekým, kto ho očividne neznáša – práve tomuto sluhovi sa vyhrážal, keď mu nechceli dať kľúč. IdrisPukke mu raz povedal: „Ľudia obdarení osobným čarom vytiahnu z iných odpovede aj bez pýtania. Skutočný šarm môže byť aj nebezpečný. Ty sa však nemáš prečo strachovať.“
„Odvediem vás za ňou,“ povedal sluha. „A potom opravím tú dieru.“
„Netreba. Fúka cez ňu osviežujúci vánok.“
Cale sa obul a vyšiel na chodbu. Sluhu prekvapilo, že protivný mladík po celom tom cirkuse s kľúčom nezamkol dvere. Lenže kým Cale nebol v izbe, netrápilo ho, či v nej niekto snorí.
Mlčky kráčali rozsiahlym priorstvom. Časť z neho vybudovali iba nedávno, no niektoré múry boli veľmi staré. Vypínali sa tu pochmúrne budovy s vyškierajúcimi sa chrličmi, vystriedali ich vkusné, pekne tvarované, čisté kamenné stavby s veľkými oknami a lomeným sklom – niektoré vitráže odrážali oblohu, iné trávu v takých nevyspytateľných kombináciách, až sa zdalo, akoby vnútro budovy žilo. Napokon vyšli na nádvorie, polohou a podmanivou jednoduchosťou krajšie než čokoľvek v Memphise. Sluha viedol Calea popod arkádu o dve poschodia vyššie. Na každom odpočívadle boli po oboch stranách dvere z hrubého čierneho duba. Pri jedných sluha zastal a zaklopal.
Prečítajte si viac o novinke Pod krídlami smrti.
- reklamná správa -
