Prvá jesenná Evitovka príde na trh už 26. septembra. Vtipný „rodinný“ príbeh s takmer kriminálnou zápletkou a nečakanou pointou napísala Hanka Lasicová.
Irma má problém. Presnejšie povedané, myslí si, že má problém - v živote jej otca v dôchodkovom veku sa objaví milenka. Príliš mladá milenka a navyše zo „Sovietskeho zväzu“, a to sú len prvé dve skutočnosti, ktoré Irme na tomto prazvláštnom vzťahu nesedia.
S detektívnym nasadením sa pustí do pátrania po pôvode „matriošky“ Maše, vytrvalo sleduje, s kým sa stýka, a pokúša sa prísť na to, prečo si zo všetkých starnúcich mužov na svete vybrala práve jej otca.
Pomôcť jej nemôže ani mama dlhodobo žijúca na Tahiti, ani láskavá babinka, ba napokon ani jej priateľ Filip, povolaním lekár. Ten vie však stanoviť Irminu diagnózu - rodina.
Ukážka z knihy
Zabočila som doprava a naskytol sa mi takýto obraz: pred garážou stál otcov čierny terénny Volkswagen a v ňom za volantom sedela akási postavička s blond vlasmi. Otec sa v plnom zdraví nakláňal cez stiahnuté okienko a snažil sa ju pobozkať. Neverila som vlastným očiam, po senilite a vystupovaní na verejnosti v záclonách ani stopy. Rýchlo som odstavila auto pri obrubníku a vystúpila. Zaregistrovali ma, až keď som si zastala vedľa nich. Až vtedy prestali hľadieť na seba a pozreli na mňa. Postavička chladne, otec, ako sa mi zdalo, s akýmsi zadosťučinením.
„Aha, Irmuška, predsa si prišla. Dovoľ, aby som ti predstavil svoju Mašenku,“ začal otec so širokým úsmevom a ešte širším gestom ukázal smerom k svojmu autu, na ktoré si Mašenka očividne už začínala nárokovať. Ja som si ho mohla požičať akurát na to, aby som ho odviezla do umyvárne.
„Mašenku? Čo si čítal Čechova?“ spýtala som sa trpko, keď som sa aspoň navonok zmierila s faktom, že otec netrpí sovietskymi filmovými halucináciami a že Mašenka vskutku existuje a dokonca podľa všetkého nemá nič proti tomu, aby ju otec pobozkal. Okamžite mi bola nesympatická. Vyzerala ako matrioška znázorňujúca ruskú prostitútku. Prisahám. Široká tvár s ulízanými vlasmi, červenými líčkami a ústami, bucľatejšia postava. Oblečená bola v sieťovanom tričku (motív záclony sa teda predsa len vyskytol), cez ktoré presvitala čierna saténová podprsenka a brucho s pírsingom. Bola som presvedčená, že keby som ju odšraubovala v polovici, tak by som vnútri našla ešte jednu takú, len menšiu.
„Hello, Irma,“ povedala matrioška s ťažkým prízvukom, vokály sa jej premieľali v nose. „I heard so much about you.“
Tak veľa som o tebe počula... Slová vyjadrujúce záujem, no ona ich vyslovila, akoby v ústach prehadzovala kocky ľadu. Nepáčil sa mi jej očividný chlad, mala som pocit, že som v ňom objavila aj kúsok pohŕdania.
„I haven’t heard anything about you.“ Obrátila som sa k otcovi, na ktorom som videla, že pre svoju angličtinu v štýle „I am, you am, he am“ ničomu nerozumel.
„Otec, čo to má byť?“ spýtala som sa v ten deň už druhýkrát. „To je nejaký žart? Kto je táto osoba? A čo robí v tvojom aute?“
„Maša, you go,“ povedal otec autu a aby nebolo o jeho slovách pochýb, zamával natiahnutou pažou dolu smerom k mestu, akože „rýchlo sa strať, lebo za ňu neručím“.
„Kam ju posielaš? Na žiaden brunch s vami nepôjdem. Veď sa na ňu pozri, to je hádam len nejaká lepšia...“ začala som vášnivo. Veď naozaj sa nestáva každý deň, aby ste sa spoznali s dvadsaťtriročnou milenkou vášho otca, ktorá vyzerá ako matrioška.
„Go, go, Maša!“ zavetril otec problémy a zúrivo ukazoval svojej novej spoločníčke možnosť úniku.
Maša pochopila, zaradila jednotku a so sladkým úsmevom, ale studeným pohľadom, sa stratila z dohľadu. Otec pozrel na mňa a ja by som prisahala, že je z celej situácie potešený. Asi mu robilo nesmiernu radosť, že ma môže niečím dopáliť. Zdalo sa mi už niekoľko rokov, že sa o to úprimne snaží, no zatiaľ vždy dosiahol len minimálny úspech. Teraz si však spokojne mädlil ruky.
Prebdetá noc na mne zanechala stopy. Okrem toho, že som trpela takzvanými pandími očami (také som mala kruhy pod spomenutou partiou tváre), nedostatočne som sa sústredila pri obliekaní, a tak som pred otcom stála obutá v dvoch rozličných topánkach: na pravej nohe som mala čierny sandál a na ľavej síce tiež niečo čierne, ale poltopánku.
„Vidíš? Ešte nepatrím do starého železa. Aj ja viem ešte niečím prekvapiť,“ usmieval sa otec a tváril sa ako majiteľ háremu.
„Pch!“
To som povedala ja. Chcela som ešte prevrátiť oči, zrazu som sa však na otca zahľadela pozornejšie, pretože mi na ňom niečo nesedelo. Bol nejaký prekvapivo iný. Akoby ho nakopírovali na drahší papier. Vlasy mal akési černejšie, pleť dajakú príliš tmavú a až teraz som si všimla, že mal oblečené dosť tesné džínsy, ktoré podozrivo obopínali to, kam som sa radšej nepozerala. Kam zmizli jeho voľné menčestráky?
„Otec, ty si farbíš vlasy?! Čo to má byť?“ spýtala som sa už tretíkrát ako obohratá platňa. „Nejaký sprievodný znak krízy stredného veku?“
Chytila som ho za rameno, keď sa obrátil na opätku (áno, mal obuté topánky s opätkom ako francúzsky politik) a snažil sa zmiznúť v dome. (Inak, aj to rameno bolo akési plnšie, pevnejšie - čo chodí aj do posilňovne?)
„Čo by na to povedala mama?“ zakričala som za ním, keď sa mi vyšmykol.
Obrátil sa a nejako drzo chlapčensky na mňa žmurkol.
„Ak si myslíš, že ju zastihneš, tak sa jej na to spýtaj. Ale garantujem ti, že jej to bude srdečne ukradnuté.“
Nemala som najmenšiu chuť ďalej prenasledovať otca, ktorý očividne len čakal na to, aby sa mohol pochváliť ďalšími svojimi neadekvátnymi kúskami. (Pravdepodobne mal v úmysle predviesť mi rozbŕľané periny v hniezdočku lásky.) Okrem toho som ťažko za ním mohla utekať v rôznorodej obuvi. Sadla som preto do auta a zviezla sa dole kolibskými zákrutami. Medzi domami prebleskovali výhľady na Bratislavu, ktoré sa strácali v diaľke maďarského oparu. Odtiaľ zhora vyzeral celý svet akýsi plochý. Na svetlách za tunelom som napísala mame esemesku: Bud o chvilu na skype, musim ti nieco povedat. A po chvíli ďalšie ťukanie do telefónu: Dolezite.
-reklamná správa-
