Rozhovor s geografom, folkovým spevákom i textárom Klimentom Ondrejkom. Kliment Ondrejka (1959) sa rád neformálne podpisuje skratkou KO, ale veci, ktorým sa venuje, zväčša skončia opačne, teda OK. Dôkazom sú tituly, ako Rekordy Slovenska, Atlas prírodných zaujímavostí Slovenska (spolu s D. Kollárom) a mnohé ďalšie. O osobných rekordoch a zaujímavostiach prezrádza v tomto rozhovore, ale aj na adrese: www.presporokfolk.ventilrg.sk.
Predtým než si sa stal profesionálnym geografom, bol si neprofesionálnym hudobníkom. Priznám sa, mierne ma zaskočila kombinácia zemepis - hudba v jednom človeku... Ako sa to všetko v tebe rodilo?
Pri odpovedi na túto otázku sa musím vrátiť do raného detstva. Pochádzam z Liptovských Sliačov a to je veľmi muzikálna obec. Vybavuje sa mi absolútne dávna spomienka, keď som mal zo dva tri roky a bol som na nejakej rodinnej posiedke. Spoločnosť spustila spev, mohla to byť pieseň Čí to domček, no a mňa tá melodika (textu som ešte nerozumel) tak dojala, že som sa usedavo rozplakal. Nejako som vycítil tú clivú aiolskú starodávnu melodiku, ktorá dokáže rozochvieť city. No a potom neskôr, keď som začal brnkať na gitaru, inšpirovala ma hudobná scéna 70. rokov a muzika ma chytila ako možnosť vyjadriť svoj vnútorný svet.
No a kedy prišiel ten zásadný prelom a hit Tancujúca kráľovná?
Všimol si nás Ľuboš Zeman a napísal veľmi pochvalný článok do Večerníka, kde ma vyzdvihol aj ako textára. Pomyslel som si: sláva je už tu... Nebolo to však až také dramatické, niekedy nás aj dobre zvozili. A názov sa vtedajšiemu socializmu vôbec nepáčil, bol vraj poplatný Rakúsko-Uhorsku. Názov sme nakoniec nezmenili, zostavu áno a pomerne často: z kapely odišiel Dano a prišiel ,,nejaký” Robert Grigorov s Reném Frankom. Takto sme zažili pomerne hviezdne obdobie, vypredané koncerty na Vajnorskej, súťaž Politická pieseň s víťazstvom v Martine a postupom do Sokolova. Dnes neviem, či sa tým mám chváliť alebo sa za to hanbiť. My sme tú súťaž však vôbec nechápali politicky, boli sme organizovaný pod Obkasom v Ružinove a za to, že sme tam mohli cvičiť, museli sme absolvovať všetky súťaže, medzi nimi aj Politickú tieseň (ako sme ju interne volali) a okrem iného v tom roku tam s nami súťažil aj Peter Nagy a Paľo Habera, na pódiu hosťoval Elán, Pavol Hammel a mnohí, aj dnes známi interpreti. Hrali sme s výraznou flautou, violončelom, husľami, elektrickou gitarou, klávesami a tak podobne. V jednej z našich zostáv sa zrodila aj pieseň Tancujúca kráľovná. Taký šťastný, pomerne melodický nápad. Text som zložil po jednej diskotéke vo Véčku. Jedna kočka tam tak vcítene sama tancovala na parkete a na očné a iné výzvy nás chalanov kašľala, až som uvidel tieto verše: V kuželi matných svetiel / Tancujúca kráľovná / Kto okolo nej len raz prešiel / Ošiaľ z toho v hlave má // Tak tancuj dievča, tancuj / Každá chvíľa je tu iba raz / Rozdávaj radosť, rozdávaj krásu / Do tmy kúsok svetla. S piesňou sme bodovali v Triangli, hrala sa v rozhlase, vyhrali sme s ňou v súťaži Rocklet, za čo nám ju spolu s piesňou Spomínam na teba nahral OPUS na malú platňu. Dokonca som ju našiel v nejakej cukrárni v džuboxe, kde sa mohla hrať za korunu J.
!Viac si prečítate v Knižnej revue 21 (12. októbra)!
