MOSKVA - Zmätený pilot vrtuľníka neveril vlastným očiam, a tak ponad záhadné miesto preletel ešte niekoľkokrát. Nebolo však pochýb o tom, že tmavé brázdy na malej čistine v lese mohli byť iba výsledkom práce ľudských rúk. Kto by ale prežil 250 km od najbližšej osady v nehostinnom prostredí sibírskej tajgy?
Písal sa rok 1979 a sovietsky pilot hľadal miesto, kde by mohol vysadiť tím geológov skúmajúcich železnú rudu. Sibír je odpradávna považovaná za bohatý zdroj nerastných surovín, ale zároveň je to jedno z miest, kde ešte stále vládne divoká príroda. Ide o tisíce štvorcových kilometrov pokrytých hustými borovicovými lesmi, drsnými horskými údoliami, ústiami riek aj nepreniknuteľnými bažinami. Po celé roky sa vedci domnievali, že táto obrovská oblasť je domovom vlkov, medveďov a iných zvierat, ktoré sú schopné prežiť kruté podmienky. Nikdy sa im ani nesnívalo, že tu nájdu rodinu stratenú v čase, ktorá inú ľudskú bytosť nevidela dlhých 40 rokov.
Lykovci boli staroverci, členovia fundamentalistickej ruskej pravoslávnej sekty, ktorá bola prenasledovaná od čias Petra Veľkého na začiatku 18. storočia. Keď po revolúcii v roku 1917 prevzali moc boľševici, veľa starých komunít utieklo na Sibír, aby unikli náboženskému prenasledovaniu. Za čias stalinských čistiek v 30-tych rokoch 20. storočia sa situácia ešte zhoršila a bolo zakázané kresťanstvo aj iné náboženstvá.
Keď Karpovho brata v roku 1936 zastrelili komunisti, rozhodol sa utiecť do lesov aj so svoju manželkou Akulinou, synom Savinom (9) a dcérou Nataliou (2). Zabalili si iba skromný majetok, vzali niekoľko semien na sadenie a zamierili do divočiny. V priebehu rokov ustupovali čoraz hlbšie a hlbšie do lesa, až kým sa neusadili ďaleko od civilizácie. V roku 1940 sa Lykovcom narodil syn Dmitrij a o dva roky neskôr dcéra Agafia. Nikto z nich vtedy ešte netušil, že štyri desaťročia neuvidia iného človeka.
O to väčší šok museli Lykovci zažiť, keď nad ich hlavami zaznel zvuk vrtuľníka a o niekoľko mesiacov neskôr k nim prišli aj samotní geológovia s darmi. Pri vystupovaní po úbočí si všimli malú drevenú kôlňu so zopár zemiakmi a nádoby vyrobené z brezovej kôry. "Vedľa potoka bolo obydlie. Sčernené časom a dažďom. Keby nemalo okno, bolo by ťažké uveriť, že v ňom žili ľudia. Ale o tom nebolo pochýb. Všimli si náš príchod a po zaškrípaní dverí sa v dennom svetle zjavila postava veľmi starého muža ako vystrihnutá z rozprávky. Na sebe mal zaplátanú košeľu z vrecoviny a nohavice z rovnakého materiálu. Mal neupravenú bradu a strapaté vlasy. Vyzeral byť vystrašený a veľmi opatrný," uviedla členka tímu Galina Pismenskaya.
Starec ich napokon pozval dovnútra a oni sa ponorili do čias spred 500 rokov. Miestnosť pozostávala iba z jednej izby s maličkým oknom a udupanou podlahou. Odkiaľsi z tmy sa ozýval ženský plač vydesenej Agafie a Natalie. Nakoniec však dievčatá prekonali strach a vyšli pred chalupu, kde im geológovia ponúkli chlieb, džem a čaj, ale tieto dary rázne odmietli. Navzájom medzi sebou komunikovali zvláštnym zdeformovaným jazykom, ktorý už len veľmi ťažko pripomínal ruštinu.
Ako sa ukázalo, prinesené veci sa časom rozpadli alebo zhrdzaveli a rodine sa nedarilo dopestovať si dostatok potravín. Mráz v roku 1961 všetku úrodu spálil a vyžiadal si aj život matky Akuliny. Podarilo sa im však uchrániť pár zŕn raže a z Dmitrija sa stal výborný lovec, takže mali postarané aspoň o mäso.
Keď sa tím s rodinou viacej zblížil, všimol si, že je úplne vykoľajená z výdobytkov modernej techniky. Karp, ktorý už mal vyše 80 rokov, považoval za najväčší zázrak kúsok celofánu. Myslel si, že je to sklo, ktoré sa dá pokrčiť. Postupne okrem soli prijali aj zopár nožov, vidličiek a ďalších nástrojov, ktoré im mohli pomôcť pri hospodárení. Zázrak televízie však nijako neocenili. Po tom, ako Karp chvíľu strnulo hľadel na obrazovku, išiel sa radšej pomodliť za odpustenie svojich hriechov.
Dnes už z rodiny takmer nikto nežije. Savin a Natalia zomreli na zlyhanie obličiek a Dmitrij odmietol ísť do nemocnice, keď dostal zápal pľúc. Podľa oborníkov je však možné, že ich smrť bola zapríčinená stykom s modernými ochoreniami, proti ktorým nemali vypestovanú imunitu. Karp skonal v spánku v roku 1988, 27 rokov po smrti manželky. Na svete tak zostala iba sedemdesiatnička Agafia, ktorá dodnes býva v divočine a mieni sa z nej aj pobrať na druhý svet. Informoval portál dailymail.co.uk.
