Veľká láska, sklamanie, nové príležitosti. Aj o tom je život mladých. Slovenská autorka Jana Šulková prichádza na slovenský trh s ďalším novým románom pre mládež. Príbeh plný sebapoznania mladých ľudí, ktorých tak veľmi formuje ich rodina, okolie a teraz aj dosiaľ nepoznané city, až takmer zabúdajú, kým v skutočnosti sú.
Sedemnásťročná Nataša má síce trochu iný život ako jej rovesníci, no napriek tomu pokojný. Jedného večera, keď sa vracia domov z tréningu baletu, sa stane niečo, čo spustí sled mnohých nepredvídateľných udalostí. Jej život sa razom mení, až sa obráti úplne hore nohami, a to najmä preto, že doň vstúpi záhadný a drzý Adam, ktorý je pre ňu čím ďalej, tým viac príťažlivý.
„Kdesi hlboko vnútri môjho momentálne zúboženého ja pociťujem deficit jeho prítomnosti. Asi som sa počas tej skľúčenosti a nevedomosti naňho akosi upla. Hups.“
Mladá autorka Jana Šulková je študentka editorstva a vydavateľskej praxe. Keď jej v roku 2014 vyšla úspešná debutová kniha Dievča s maskou uvedomila si kam jej profesijná cesta smeruje.
Dnes nielen píše romány a venuje sa štúdiu, ale pripravuje recenzie, pôsobí ako redaktorka lifestylového webu a venuje sa koňom a hudbe. Fascinuje ju umenie rôzneho druhu, či už ide o knihy, divadlo, film, hudbu alebo maľby. Zaujíma sa o psychológiu a veľmi rada cestuje. Svoju budúcnosť vidí v knihách – ako autorka, ale aj ako editorka.
„Odkedy píšem, všetko okolo seba vnímam oveľa intenzívnejšie. Stačí mi úplná drobnosť a v mojej hlave sa hneď vynára myšlienka za myšlienkou, z ktorej následne vzniká príbeh. Niekedy je to človek v autobuse či na ulici, príhody známych, ktoré začujem, alebo moje vlastné zážitky a skúsenosti.“
Vo vydavateľstve Motýľ jej dosiaľ vyšli tieto knihy: Dievča s maskou (2014), Silnejšia ako osud (2015), Odvrhnutá (2015). Janka sa písaniu venuje aj naďalej a aj na jeseň 2016 jej vyšla v poradí štvrtá kniha Skús to znovu.
Úryvok z novinky Skús to znovu:
„Čo to robíte? Kam ma to beriete?“ vrieskam, ako len vládzem.
„Buď ticho, inak ti zalepím ústa,“ muž v čiernej kukle na mňa zvýši hlas. Inštinktívne sa prikrčím a stíchnem. Jeho ruky ma držia tak pevne, až ma to bolí. Poslednýkrát sa okolo seba poobzerám, no na ulici niet ani živej nohy. Zvažujem útek, v mysli si premietam rôzne scenáre, ako sa vyšmyknúť a zdrhnúť. No dvaja silní muži ma tlačia do pristaveného auta rýchlejšie, ako si uvedomujem, a tak doň neochotne nastúpim a dám sa viezť do neznáma.
„Keď budeš poslušná, nič sa ti nestane. Nechceme ti ublížiť,“ povie jeden z nich, pričom mi uprene hľadí do očí. Len tie jediné vidím, všetko ostatné zahaľuje čierna látka. Prekvapuje ma, že v tejto temnote rozoznám, akej sú farby – výrazne zelené, priam svietia, a hoci sa o zelených očiach vraví, že sú falošné, nemám ten pocit. Nasucho preglgnem, prikývnem a ponorím sa do sedadla auta. Srdcový tep sa mi pomaly dostáva do normálu. Za tmavými sklami sa mihajú mestské budovy, obchody, reštaurácie, kde-tu strom či kus zelene. Smerujeme na východ, pravdepodobne von z mesta. Rušné ulice vystriedajú pokojné rodinné štvrte, neskôr opustené budovy, až sa mi nakoniec aj posledné svetlá, ktoré pripomínajú blízkosť ľudí, strácajú z dohľadu. Auto pohltí tma.
Keď zastavíme pred lesnou chatou, uvedomím si, že toto nie je hra a ja som bola skutočne unesená. Alebo nie?
