Finalistka Anasoft litery Svetlana Žuchová napísala knihu o Slovenke, žijúcej v zahraničí, ktorá opäť prichádza na Slovensko. Nie však za domovom, ani pre neúspech v zahraničí. Prichádza, lebo prišla prežiť umieranie svojej mamy. Každý víkend prichádza, aby spolu mlčali o živote aj umieraní.
Autorka čitateľovi nedáva návod, ako prežiť ťažké obdobie. Sama jej hrdinka to nevie. Podáva však ucelený obraz o psychike človeka v hraničnej životnej situácii. Marisia, hlavná hrdinka, nikdy nie je sama, vždy má nejakého Januta či Ota, lekárov a sestričky, Otovu rodinu. Aj mamu má. Len ju stráca a nevie, čo s tým. Marisia vpúšťa čitateľa pod svoju kožu stále viac a aj keď dej nedisponuje výrazným konfliktom, nie je nudný.
Špecifikom tohto diela je jednoznačne jazyk. Okrem toho, že je presný, je aj funkčný a autentický. Svetana Žuchová pracuje ako lekárka a na texte to vidieť. Prostrediu rozumie, faktom tiež.
Hlavná hrdinka sa stane zdravotnou sestrou. Všetko berie vecne, takto sa to stalo, takto to je a inak to nebude. Presne pomenúva veci a javy a spočiatku sa do žiadnej špeciálne citovo neangažuje. Napriek tomu čitateľ cíti, čo Marisia prežíva. Rozumie jej, aj keď ju občas nechápe.
Žuchová rozlišuje jednotlivé pojmy. Využíva motív smrti i umierania, jasne tieto dva motívy rozlišuje, pomenúva a dáva im priestor, aby ich čitateľ pochopil, stotožnil sa s pocitom osamotenej mladej ženy, ktorá stráca mamu i svoj doterajší život a napriek tomu je schopná presne vyjadriť, aké je umieranie a že to vôbec nie je smrť.
Samota, smrť, umieranie, láska, strata, hľadanie seba aj iných, hľadanie domova... Motívy sa v Obrazoch zo života M. hemžia ako myšlienky v Marisiinej hlave. Preplietajú sa, spájajú, nadväzujú na seba, občas sa dostanú do úzadia, alebo na čitateľa vyskočia, akoby sa sami hlásili o slovo. Žuchová často motívy používa duplicitne, čím potvrdzuje ich nástojčivosť a dôležitosť nielen v Marisiinom živote.
Napriek všetkým výnimočným situáciám, ktoré sa Marisii udejú, Svetlana Žuchová stavia svoj príbeh na každodennosti. Spánok, plaváreň, zlou handrou utretá dlážka. Čitateľ nemá problém stotožniť sa s Marisiou, potom o ňu po 150 stranách príde a zrazu je vo svojej vlastnej každodennosti. Ale vadí to vôbec, ak z každodennosti vzíde pocit, že je niečím výnimočná?
Radka Komžíková
