Od čias Grety Garbo nemala Škandinávia takú slávnu herečku. Nórska herečka a režisérka Liv Ullmann si 5. júla prevezme na Artfilme cenu Hercova misia.
Preslávila sa vďaka Ingmarovi Bergmanovi, ktorý v nej objavil hereckú schopnosť odokrývať temné hlbiny hereckého vnútra i nezahojiteľné traumy zranenej duše. Päť rokov žili spolu na ostrove Farö a má s ním dcéru, spisovateľku Linn Ullmann. Na ostrove Farö sa nakrúcal aj ich prvý spoločný film Persona (1966), v ktorom stvárnila herečku Elizabeth Vogel.
Filmu Persona vzdal vo svojej snímke Iná žena (1988) hold aj Woody Allen, ktorý patril medzi najväčších obdivovateľov Ingmara Bergmana a v mnohých svojich filmoch ho cituje.
Po Persone nasledovala Hodina vlkov (1968). Spolu s filmami Hanba (1968) a Náruživosť (1969), kde sa Ullman takisto predstavila v hlavnej úlohe spoločne s Maxom von Sydowom, tvorí Hodina vlkov takzvanú ostrovnú trilógiu. Ďalšou slávnou spoluprácou Bergmana a Ullmann sú Šepoty a výkriky (1972). Ullmann za rolu získala cenu newyorsakých filmových kritikov a spolu s ďalšími hercami z filmu tiež zvláštneho Donatellovho Davida.
Rovnakú sošku dostala za úlohu Marianne v Scénach z manželského života (1973), ktoré jej vyniesli aj americkú cenu National Society of Film Critics, cenu newyorských filmových kritikov alebo nomináciu na Zlatý glóbus. Hereckým partnertom jej v tomto filme bol Erland Josephson, ktorý si cenu Hercova misia na Artfilme prevzal v roku 1998.
Liv Ullmann sa narodila ako druhorodená dcéra nórskych rodičov 16. decembra 1939 v Tokiu. Detstvo trávila v Toronte a New Yorku a po smrti otca sa rodina na konci vojny vrátila do Nórska. Už na škole sa venovala divadlu a ako sedemnásťročná odišla do Londýna, kde deväť mesiacov študovala herectvo u Irene Brent a množstvo času trávila v kine. ,,Keď som nemala čo robiť (a väčšinou som nemala čo robiť), chodievala som do kina. Na tri - štyri predstavenia denne,“ spomína na toto obdobie v knihe Premena. Keď ju neprijali na konzervatórium v Osle, hrala tri roky v provinčnom divadle. Napokon však prišla ponuka z Nórskeho národného divadla v Osle, kde stvárnila mnoho veľkých klasických úloh. Po priaznivých kritikách začala koncom 50. rokov dostávať epizódne úlohy v nórskych filmoch.
Okrem Bergmana sa presadila aj vo filmoch ďalších režisérov. Za úlohu vo filme Jana Troella Emigranti (The Emigrants, 1971) získala Zlatý glóbus, cenu newyorských filmových kritikov, bola nominovaná na Oscara a vďaka roli si ju začali všímať aj americkí filmári.
Ullmann je aj úspešná režisérka. Nakrútila napríklad krátky film do projektu Lumiére & spol. (1995), v ktorom 40 režisérov z celého sveta dostalo možnosť nakrútiť kinematografom bratov Lumiérovcov krátky film. Okrem Ullman sa na projekte podieľali napríklad David Lynch, Michael Haneke, Wim Wenders alebo Peter Greenaway.
Podľa scenára Ingmara Bergmana nakrútila Ullmann televízny film Private Confessions (1996) a tiež drámu Neverná (2000), svoj zatiaľ posledný režijný počin, ktorý sa na festivale v Cannes uchádzal o Zlatú palmu. O dva roky neskôr tu bola prezidentkou festivalovej poroty.
Ullmann sa venuje aj humanitárnej činnosti. Ako spolupracovníčka UNICEFu navštevuje krajiny tretieho sveta a pomáha ľuďom trpiacim hladom a biedou. Liv Ullmann získala za prínos svetovému filmu Európsku filmovú cenu (2004) a množstvo ďalších cien.
Pri príležitosti ocenenia Liv Ullmann na Artfilme, premietne festival filmy Persona a Hodina vlkov.
