Pravdivý príbeh lži

Zasnená Natália túži po „skutočnom živote“, jeho plnohodnotnom prežívaní. Chytí sa príležitosti odísť do Paríža, nádherného mesta s lákavými rušnými bulvármi, ale aj krásnymi zákutiami, reštauráciami a kaviarňami plnými francúzskych delikates.

Aj tu však začne trpieť nudou, ktorá ju prenasleduje na každom kroku. Chodí do práce, ktorá je nezmyselná, francúzsky priateľ sa jej pred očami mení na poučujúceho mentora. Vo chvíli odvahy spraví rozhodnutie opustiť stereotyp, rozíde sa s priateľom, odíde z práce. Zostáva v krásnom Paríži, hoci v skromných pomeroch, a užíva si nadobudnutú slobodu. U rodiny však naďalej pestuje ilúziu o očakávaných pracovných a osobných úspechoch.

Do jej života vstúpi Virgil, tajomný osudový muž a náklonnosť k nemu sa rýchlo mení na obsesiu. Virgil ponúka Natálii život vo víre vzrušujúcich udalostí. Peniaze na živobytie sa však dramaticky míňajú.... Kniha napísaná s vášáryovskou noblesou aj lasicovským humorom.

Životopis Hany Lasicovej

Hana Lasicová sa narodila v Bratislave. Vyštudovala ekonómiu na Ekonomickej univerzite vo Viedni a komparatívnu literatúru na univerzite Sorbonne v Paríži. V Paríži žila tri roky, po ukončení štúdii tam pracovala v oblasti personalistiky.

Nikdy v živote neklamala a voči svojim rodičom, priateľom a zamestnávateľom chovala vždy tie najvrúcnejšie city. Pravdivý príbeh lži je jej druhá knižka.

Úryvok z knihy

V stredu o pol desiatej večer som si napochytro vybehla von, trochu sa prevetrať, ani som nezamkla byt. Mala som zrazu pocit, že súrne potrebujem čerstvý vzduch. Celý týždeň som zavretá doma a ešte som aj zle spala.

Na rohu ulice ma zrazu z ničoho nič napadlo si zo zamknutých stojanov požičať mestom sponzorovaný bicykel, fialovo nalakovaný vélib, ťažký a nemotorný ako tank. Bolo pekné bicyklovať sa večernými bulvármi. Spomenula som si, ako som sa rada chodievala pozerať na balkóny a terasy plné rastlín a kvetov na Rue de la Folie Regnault, hneď vedľa môjho bývalého života s Ludovicom. A keď som tam už bola, zrazu som si uvedomila, že aha, veď je desať hodín a hneď o ulicu ďalej sa na Boulevard de Ménilmontant nachádza hlavná brána Père Lachaise. Aká náhodička! Pravdaže, je to hlúposť, o nič nejde a netreba nič očakávať, ale keď som už tu, tak by som sa tam mohla pozrieť, veď aj tak musím cestou domov prejsť okolo. Takto som sa teda okabátila, aj keď som pravdaže, to tu musím priznať, celý čas, celý týždeň vedela, že presne toto spravím. Potrebovala som však pred sebou zahrať malé divadlo, aby som nevyzerala až tak debilne.

Pred bránou, pravdaže, na moju veľkú zlosť nikto nebol. Tak to je pekné, takto zavádzať dievčatá, hovoriť im všelijaké veci, stretneme sa tam a tam. Ja som mu nič nenavrhovala, to on mal tento nápad. Len tak hovoriť veci do vetra, to sa naozaj nerobí.

Nazúrená som odbicyklovala preč, naspäť do úzkych uličiek. Rastliny ani terasy ma už nezaujímali. Ako mi to mohol spraviť? Ako som mohla byť taká hlúpa? No veď nič, nabudúce sa poučím, že nikomu netreba veriť. Už nikdy v živote nikomu nenaletím.

Pozrela som na hodinky. Desať desať. Najlepšie bude vrátiť sa domov maličkou okľukou. Len tuto prejdem a dostanem sa na široký Boulevard de Ménilmontant, ktorý prechádza popri vchode do cintorína. Je tam cyklistická trasa a vlastne, nie je inej možnosti. Však si len tak prejdem okolo. (Aha! Vidíte, ako to funguje. Znova som sa uchýlila k tej taktike sebaklamu a stále sama pred sebou zostávam čistá ako ľalia.)

Už-už som bola znova pripravená na ďalší záchvat bezmocnej zúrivosti prameniaci z pocitu krivdy, keď som ho zbadala. Bol tam. Vysoká štíhla postava stála rovno pred zavretou hlavnou bránou.

- Neveril som, že prídeš. - Náhodou som bola blízko, keď som si spomenula... Bola som cool, šťastná, vyrovnaná. Odľahlo mi, že som mu nenaletela.

Bolo presne štvrť na jedenásť, keď sme spoločne, diskotékový Don Juan a ja, preliezli za veľkého hrmotu múr Père Lachaise. Roztrhla som si sveter na ostnatom drôte a odrela si kožu. Dieru som spolu s ranou rýchlo zakryla, akoby boli dôkazom môjho zlyhania, mojej nespôsobilosti byť tu v tomto momente s týmto úžasným človekom. Na môjho spoločníka, ktorý sa zatváril ustarostene, som len bezstarostne kývla rukou. Dočerta, budem si musieť kúpiť ihlu a niť a nejako to zašiť.

Mesto vonku za ostnatým drôtom bolo tmavé, začínala sa noc, ktorú poctivo rozháňali žlto-oranžové svetlá pouličného osvetlenia. Svetelné znečistenie sa odrážalo na oblohe, ktorá vo svojej fialovo-oranžovej sivosti visela akosi príliš nízko nad pätposchodovými parížskymi domami. Na cintoríne však vládlo niečo, čo sa dalo nazvať slušná tma. Nejasná postava vedľa mňa vytiahla zo svojich útrob mobil a svietila ním do tmy ako malým lampášikom dvadsiateho prvého storočia.

Prechádzali sme sa pomedzi hrobky. Kroky, ktorým normálne nepripisujem žiadnu váhu, sa tu ozývali tmavým priestorom, akoby boli ten najdôležitejší, jediný zvuk na svete.

Tu pod jednoduchou mramorovou tabuľou leží Yves Montand, tu je zase biely cifrovaný pomník Frédérica Chopina, tu sú pamätné tabuľky, medzi ktorými visí aj malý štvorček s menom Maria Callas, hoci jej popol je vysypaný inde. Niečo v celom tomto prostredí mi poskytovalo zvláštnu útechu, hoci mi nebolo všetko jedno. Predsa len, v noci a na cintoríne. 

Všetky horory, ktoré som kedy videla a o ktorých som aj čo len počula, vo mne ožili a číhali na mňa za smútočnými vŕbami a vysokými hrobkami.

Zastavili sme sa pri starých zabudnutých kamenných doskách v najstaršej časti cintorína. Mená aj dátumy boli takmer zmazané, pri modro-zelenom svite displeja som ich nevedela rozlúštiť. Jeden hrubý náhrobný kameň bol prelomený vo dvoje. Rozlomil ho strom, ktorý vyrastal v jeho prostriedku. Na vyhladenom kameni som prečítala nápis: „Concession à perpetuité“. Keď zomriem, chcem, aby mi na náhrobný kameň vytesali: „Smútili, až kým nezabudli.“

Okolo nás sa rozprestieral tmavý kus hustého trávnika, na ktorom sa rozprašuje popol zosnulých. Nedávno tam musel byť pohreb, predok tmavého obdĺžnika bol posiaty ružami. Vzadu dokvitalo niečo, čo sa podobalo na posledné tulipány.

- Majú tu dobrú živnú pôdu. Cítila som, ako sa môj spoločník v tme usmial. - Je dôležité mať možnosť po smrti sa premeniť na tulipán.

Pozrela som sa na neho. Až teraz som si uvedomila, že vlastne, keby ma chcel zlynčovať, tak si nemôže nájsť lepšie miesto. Čo som už úplne sprostá, že mi to doteraz vôbec nedošlo? Vonkoncom som na to nemyslela. Úplne mi vyfučalo z hlavy, že by sa niečo také mohlo stať. V zápale hormonálno-romantického Take That ošiaľu som si dala rande v noci na cintoríne s neznámym mužom, potenciálnym vrahom a násilníkom. Kde sa tu teraz pred ním ukryjem, keď ma tu bude naháňať s nožom v ruke? Uchýlim sa do nejakej kobky? Vleziem do odchýlenej rakve?