Piateho marca uplynú dva roky od chvíle, keď navždy zatvorila svoje žiarivomodré oči legendárna československá televízna hlásateľka.
Keby osud kruto nezasiahol, bola by Elena Galanová v týchto dňoch oslávila 64. narodeniny. Celý svoj život zasvätila slovenskej televízii. Na krehké žieňa s jemnou alabastrovou pleťou a nevšednou charizmou spomínajú jej bývalí kolegovia dodnes s takou intenzitou, akoby stále žila medzi nami.
Bola profesionálka
Ľubica Mackovičová sa môže pochváliť nielen tým, že bola Elenkina kolegyňa, ale aj kamarátka: „Keď som v roku 1978 nastúpila ako externá hlásateľka do televízie, Elenka si ma zobrala pod ochranné krídla a zaúčala do tajov profesie televíznej hlásateľky. Dôraz kládla na vystupovanie i čistotu jazykového prejavu. Hoci bol medzi nami desaťročný rozdiel, skamarátili sme sa. Manžela i to, že nám bude na svadbe, mi vyrátala v numerológii. Bola tým známa a jej slová sa takmer vždy splnili.“ Potvrdzuje to i moderátor Miloš Bubán: „Tri týždne pred nežnou revolúciou predpovedala pád komunizmu. Ani my, ani ona sme celkom tomu neverili, ale stalo sa.“ Aj bývalá hlásateľka Norika Beňačková si spomína: „Elenka vždy tvrdila, že všetko so všetkým súvisí a nič nie je náhoda. Bola to spontánna bytosť, ktorá nás neustále povzbudzovala dobrým slovom a úsmevom. Veľká profesionálka s geniálnou pamäťou.“ Karol Polák v začiatkoch vysielania Československej televízie pôsobil v bratislavskom štúdiu ako moderátor Televíznych novín. S Elenou Galanovou sa stretol pri konkurze na hlásateľky. „Bol som prvý, kto ju zažil pred kamerou. Mala vtedy len sedemnásť rokov, bola flexibilná, pohotová a konkurz vyhrala. Stretávali sme sa v televízii, ba dokonca sme na Kamzík, odkiaľ sa vysielalo, cestovali televíznym autobusom, ktorý vtedy premával ako kyvadlová doprava. S Elenkou sme boli celý čas dobrí priatelia, bola milá a aj diváci ju mali veľmi radi.“ Božidara Turzonovová bola Elenkina spolužiačka na divadelnej fakulte: „Do školy prišla už ako hlásateľka z televízie. Obdivovala som ju, pretože bola výborná v matematike a rok študovala aj konštrukčnú architektúru. Bola vždy dobrá a možno aj preto tak zraniteľná. Mala vzácne vnútorné vyžarovanie a to dnes mnohým na obrazovke chýba.“ Keby pani Elenka nemilovala televíziu, určite by z nej bola výborná herečka. Dokazuje to i v seriáli Vivat Beňovský.
Zasmiala sa aj na sebe
Elenka bývala v centre mesta na Kupeckého ulici v dvojizbovom byte so synom Jankom. Žila veľmi skromne, mala rada život a dokázala si urobiť žartík aj sama zo seba. S tým, že jej jedno oko trochu zabiehalo bokom, nerobila tajnosti. „S učením som nikdy nemala problémy, zato s očami. Škúlila som a trápila sa pre tento hendikep. Nakoniec som si vymyslela vlastný systém autosugescie a dlhé hodiny som na sebe pracovala,“ spomínala v rozhovoroch pani Elenka. A práve k očiam a k tomu, že ešte aj počas šoférovania premýšľala nad prácou, sa viaže príhoda, ktorú s nadhľadom a smiechom rozprávala. „Vieš, odbočím, ale ulica tam nie je. Bola až o kúsok ďalej, a tak som vrazila do plota,“ reprodukuje Elenkine slová Ľubica Mackovičová.
Spýtajte sa, či som šťastná
Pri rozhovore pre Eurotelevíziu z roku 1981 odpovedala pani Galanová na otázku, či je šťastná, takto: „V podstate áno. Je veľkým šťastím, keď sa profesia stotožňuje so záľubou. Človek si musí zachovať vnútornú podstatu a rovnováhu, nedať sa zgniaviť malichernosťami a vedieť, že už život sám osebe je veľkým šťastím. Žiť a vedieť, že ťa potrebujú, to je tiež šťastie. Šťastie, to je pre mňa aj spomienka na okamihy z detstva u starej mamy vo Zvolene pri stole pod gaštanom a celú rodinu okolo. Mala som tri roky, keď fašisti odvliekli otecka do koncentračného tábora v Mauthausene. Toľkokrát sa pýtam sama seba, či by bol so mnou spokojný a priala by som si, aby už nikdy nebola vojna.“ Jej šťastím bol aj syn, nevesta a dve vnúčatká, ktoré milovala.
