Gabriela Mlsnová: Som perfekcionistka

Na jeseň ste sa opäť vrátili z majstrovstiev sveta vo fitnese so zlatou medailou. Ste jediná žena, ktorá ju získala trikrát, a ešte k tomu po sebe. Ste taká výnimočná?

– (smiech) ... Vždy som bola perfekcionalistka. Od mojich začiatkov vo fitnese som sa vždy zameriavala len na víťazstvo. Či to bolo na domácej súťaži, alebo na majstrovstvách sveta, mojím tajným želaním bolo vždy len prvé miesto. Celá moja príprava bola od začiatku zameraná na zisk titulu majsterky sveta. Prvýkrát som získala medailu na majstrovstvách sveta pred tromi rokmi v Riu de Janeiro, kde som skončila druhá.

Ale odkedy vysoké dievčatá majú svoju kategóriu, teda nad 167 cm, ste boli stále prvá...

– Verím, že by som k tej zlatej medaile dospela aj v nižšej kategórii, pretože mojím cieľom je byť na každej ďalšej súťaži stále lepšia. Na majstrovstvách sveta sa zvyčajne rozhodcovia aj ostatné súperky čudovali, čím môžem ešte o rok prekvapiť, a zakaždým sa mi to podarilo. Vždy niečím iným. Tým, že som úradujúcou majsterkou sveta už tretí rok za sebou, udávam vo fitnese trend. Potvrdilo sa mi to aj na tohtoročných MS, kde ma tréneri z iných krajín fotili a natáčali na video aj pri obyčajnej rozcvičke. Ale pravda je, že som rokmi dozrievala psychicky aj fyzicky a najdôležitejšie bolo, že som sa pripravovala postupne. Veď súťažím už šesť rokov. Nie každému prospeje, že vyhrá hneď na prvej súťaži, na ktorú príde.

Prvú medailu ste však získali až potom, keď vás začal pripravovať ako tréner váš manžel. Určite to nie je náhoda.

– Boris je oveľa citlivejší než tréneri predtým. Koľkokrát mi práve on bráni v tom, aby som cvičila. Dopraje mi viac oddychu a vidíte, práve s ním sa mi podarilo dosiahnuť oveľa viac. Trénoval síce so mnou od začiatku, ale najprv sme sa obaja spoliehali viac na iných, konzultovali moju prípravu na súťaže so všetkými, o ktorých sme si mysleli, že majú do fitnesu čo povedať. Na a potom práve v máji v roku 2001 sme si povedali, že to skúsime sami, a vidieť, že to bol dobrý krok. Boris je so mnou 24 hodín, takže vidí, aké účinky na mňa má výživa aj tréning. Keď niečo nie je v poriadku, hneď to meníme.

Čo všetko zahŕňa príprava na majstrovstvá vo fitnese okrem cvičenia a dôsledného sledovania toho, čo jete a koľko jete? pripravujete sa na všetko s manželom?

– Na všetko. Vrátane vyzdobovania plaviek, ktoré sú tiež podstatné. A to sa pred súťažou občas stáva. Býva málo času. Keď si totiž prezrieme videozáznam z pódia, ktoré je všade nasvietené inak, treba všeličo prehodnotiť. Prispôsobiť tomu aj farbu pokožky, ktorú si musím natierať špeciálnymi prípravkami.

Toto všetko zvládate len vy dvaja?

– No pravidelne pomáhajú aj rodičia, najmä mama. Napríklad s tým našívaním ozdôb. Od roku 2001 som na každých MS získala cenu za najlepšiu zostavu – „Best Routine“, štyrikrát po sebe ako jediná na svete. Na choreografii spolupracujeme s Jarom Bekrom z tanečnej skupiny Spin, hudbu si musím vybrať sama. Na dovolenkách vždy rozmýšľame nad tým, čo nové by som mohla priniesť na súťaž, aby som zaujala. Pokiaľ ide o hudbu, tú si dávame nahrávať v štúdiu. Výsledný mix na vystúpenie nám už niekoľko rokov pripravuje kamarát Karol z Fun Radia.

Musíte byť asi naozaj veľmi tvorivá osobnosť, keď si trúfate navrhnúť a doviesť až do výslednej podoby nielen vystúpenie, ale aj celý svoj imidž. Pritom na majstrovstvách sveta to musí byť naozaj profesionálne...

– Spočiatku som spolupracovala s módnymi návrhármi, ale stálo to veľa peňazí a výsledok nie vždy tomu zodpovedal. Fitnes totiž nie je modeling. Viete, je to celkom iné. Diváci aj porota hodnotia na základe iných kritérií. S modelingom to má azda spoločné len toľko, že je tam dôležitý celkový dojem. Teda nielen vypracovanosť postavy, ale aj pekná pestovaná tvár, vlasy, ruky, nechty. Sú to také maličkosti, ale všetko zaváži. Zostavu dokáže oživiť napríklad aj dobrá parochňa.

Keďže nemáte ani módneho návrhára, ani imidžmejkra, ktorý by vám poradil, viete vždy presne, čo chcete?

– Aj keď sa držím na svetovej špičke už veľa rokov, alebo práve preto, snažím sa nikdy neskĺznuť v príprave do pocitu uspokojenia s minulými úspechmi. Vždy viem, ako byť iná a pritom pozitívne zaujať diváka aj rozhodcov.

Bol manžel vašou láskou na prvý pohľad?

– Áno, bol môj ideál. Športovec. Učil na Fakulte telesnej výchovy a športu, kde som študovala. Prispôsobovala som sa jeho tréningom, keďže bol reprezentant v karate, chodila za ním do práce, bola som aj taká domáca pani. Vtedy som mu dosť pomáhala. Na odplatu mi teraz pomáha v športe on, má zo mňa trojnásobnú majsterku sveta. Viem, že keby som nemala za manžela Borisa, ktorý je športovec, asi by som to nedosiahla. Vlastne by som asi nemohla mať za muža nikoho iného než športovca.

Boli ste asi strojcom svojho šťastia...

– Myslím si, že každá žena to má niekde v sebe zabudované, koho by chcela mať za manžela. Už ako dievčatko o nejakom type začne snívať. Ja som od detstva cvičila gymnastiku, tak to asi ani inak nemohlo byť. Od nejakých svojich šiestich rokov som poznala len telocvične. Často dostávam otázku v tom zmysle, či mi tento šport za všetky odriekania stojí. V našej rodine sa šport nepreratúva na peniaze. K tomu ma viedli aj moji rodičia, ktorí ma napríklad v detstve dokonca istý čas vozili z Košíc do Prešova na tréningy a nerozmýšľali o tom, koľko to stojí. V tomto duchu vychovávame aj našich dvoch synov. Tiež robia gymnastiku, lebo sa s Borisom nazdávame, že je základom pre všetky športy. Pravidelne sa venujú aj karate a trikrát týždenne hrajú tenis.

Deti chodia do školy, treba sa s nimi učiť, hrať a udržiavať rodinný kozub. Máte nejakú dobrú babku?

– Moji rodičia k nám prídu, vždy keď to potrebujeme. Tak to je aj pred súťažou keď sa starajú o chlapcov. Keďže však žijú v Košiciach a Boris už rodičov nemá, deti aj domácnosť musíme stíhať sami. Niekedy je síce život príliš rýchly, ale máme ho zorganizovaný a mne to tak vyhovuje. Kedysi som si nevedela predstaviť, žeby som musela žiť pravidelným rytmom, dnes ma opak dokáže vyviesť z rovnováhy. Človek sa mení.

Kedy ste vlastne začali súťažiť?

– Až keď mal môj mladší syn dva roky. Mala som vtedy 29 rokov a venovala som sa najmä práci v našej firme. Fitnes vôbec pre mňa nebol zmyslom života. Aj dnes ho skôr považujem za koníček, ktorý využívam vo svojej práci.