Patrik Švajda: Pre svetové finále Bailanda nestihne priberať

Okrem toho miluje poľovačky a rybárčenie. Keď sme sa s ním kvôli rozhovoru pokúšali spojiť, prechádzal sa práve po lese a hľadal huby.

Našli ste niečo?

170 dubákov. (smiech) A poslal som ich Zlatke, ktorá sa teší, lebo je tiež fanatik do hubárčenia. Bude ich s mamou krájať. Keď teraz zatvorím oči, vidím samý dubák.

V poslednom čase sa o vás hovorilo najmä v súvislosti so svetovým finále Bailanda v Mexiku, na ktoré odlietate koncom októbra. Vedeli ste, že existuje niečo také?

To som vôbec netušil. Počul som, že v minulosti bolo svetové finále Let’s Dance, ale ani vo sne by mi nenapadlo, že obdobný projekt sa pripravuje niekde v Mexiku.

Aká je cena pre víťazov?

Myslím, že vyhrať sa nedá nič. Viem o tom zatiaľ toľko, že zrejme budeme v každom kole tancovať iný tanec.

A každý týždeň niekto vypadne?

Nie. Nevypadáva sa. Myslím, že je desať tanečných párov, ktoré odtancujú sedem kôl, tie budú vždy hodnotené a na záver sa vyhlási najlepší pár.

Na čo sa do Mexika tešíte najviac?

Ideme priamo do Mexico City, takže sa teším, že uvidím jedno z najväčších miest na svete. Navyše som ešte vôbec nebol v Severnej Amerike. Teším sa tiež, že si opäť trochu precvičím angličtinu a zabŕdnem do španielčiny. Nedávno sme sa spolu so Zlatkou začali tomuto jazyku venovať, ale pre mňa je to strašne zložité. Zatiaľ viem povedať len to, že som slabý a tiež, ako sa povie unavený a ženatý.

Vás v princípe tanec baví?

Ale áno. Tanec je forma relaxu, je to do určitej miery o športových výkonoch, k čomu mám blízko. Bailando bolo fajn, nečakal som, že sa do toho až tak zažeriem.

Pokiaľ viem, venujete sa pomerne aktívne futbalu, hokeju, golfu, posilňovaniu, behu... Ktorý šport je u vás číslo jeden?

Vždy atletika. Robil som ju približne dvanásť rokov vrcholovo, mám dvanásť či trinásť medailí z majstrovstiev Slovenska. Začínal som šprintami, potom som prešiel na desaťboj a kariéru som ukončil vrhom guľu a hodom diskom. Každý rok si ešte chodím zasúťažiť do Banskej Bystrice spolu s ďalšími vyslúžilcami, vlani som dokonca vyhral desaťboj.

Vraj vás počas aktívnej kariéry prepichli oštepom.

(smiech) Je to pravda. Trafil ma kamarát pri príprave na majstrovstvá Slovenska. Vždy to bolo tak, že som oštep hodil, on ho vytiahol zo zeme a hodil mi ho späť. Mal som posledný pokus, bolo už trochu šero a keď mi ho vracal, hodil ho rovno do západu slnka, takže na pár sekúnd som ho stratil z dohľadu. Zbadal som ho, až keď bol príliš blízko. Už som sa stihol len otočiť a zapichol sa mi do chrbta kúsok nad obličku.

Aby sme vaše nešťastia skompletizovali, v detstve ste si údajne vypichli oko.

Tak trochu. (smiech) Bláznili sme sa pred telocvičňou, padla mi čiapka do čerstvo ostrihaných ruží, zohol som sa po ňu a akurát do oka sa mi zapichol jeden tŕň. Ale vytiahli mi to a všetko bolo v poriadku. Inak by som nedovidel na čítačku.

Ako najdlhšie vydržíte bez pohybu?

Veľmi málo. Čo ja viem, dva-tri dni a už to mnou lomcuje. Máme tú výhodu, že v Markíze sú fitnes centrum, tenisové kurty, malý bazén. Tento rok som ale vďaka Bailandu a neskôr majstrovstvám sveta vo futbale umelcov, kde sme skončili tretí, nemal čas priberať.

Vraj kilečká naberáte vždy počas jesene, keď vás chytia gurmánske chúťky.

Áno, to je o mne známe. Je obdobie gulášov, rôznych klobás, slanín, obdobie ničnerobenia. Žiaľ, tento rok to bude inak, keďže sa musíme dobre pripraviť na finále Bailanda. Tých mojich klasických 5 - 6 kíl, ktoré potom vo februári začnem zhadzovať, asi nepriberiem.

Ako dlho ste sa zotavovali po šialených VILOmeninách, v ktorých ste sa bili s majstrom sveta v thajskom boxe?

Nedá sa povedať, že by ma po inkasovaných úderoch niečo bolelo. Myslím, že viac som prežil pri trénovaní, keď som párkrát schytal aj po nose. Ten ma doteraz trochu bolí.

Už ste v minulosti búchali do iného človeka?

Asi pred dvomi rokmi sme mali exhibičný zápas s kolegom Maťom Sivákom, ale to bola skôr komédia. Ako pätnásťročný som takmer dva roky robil karate a dokonca na vysokej škole sme pár mesiacov chodili s kamarátom na bojové umenie nindžucu. Narábali sme tam s rôznymi palicami a nunčakmi, no rýchlo ma to prestalo baviť.

Bola v spomínaných VILOmeninách nejaká dohoda, že vás skúsený protivník neknokautuje hneď po desiatich sekundách?

Nie, s tým chlapcom sa nepoznáme. Stretli sme sa pár hodín pred súbojom a bol nabudený, išlo mu o 60-tisíc. Navyše nijaký majster sveta nebude chcieť zažiť blamáž pred toľkými divákmi. On naozaj šľapal. Či išiel naplno, alebo nie, to mi je ťažko hodnotiť. Ale viem, že keď som ho udrel, bolo to ako buchnutie do osieho hniezda. Trénoval ma chlapec, ktorý môjho súpera dobre poznal a povedal mi, že chalan mal pár mesiacov pauzu. A ono je ťažké nabrať hneď kondíciu. Radil mi, že naňho stačí ísť dlhými rukami, strážiť ho, lebo je ťažko menšiemu človeku prísť k dlhšiemu s dlhšími rukami.

Váš mladší syn Samuel sa vlani objavil v jingloch Markízy a tento rok ho bolo často vidieť spolu so starším bratom Patrikom na Bailande. Čo s nimi spravila takáto medializácia?

Paťa som v minulosti často brával na rôzne akcie, kde boli aj médiá. Pre Samka boli tie jingle premiérou, ale nemyslím si, že by to s ním niečo spravilo. Zatiaľ som ani na jednom nespozoroval, že by boli nejakí namyslenejší. Sú to fajn chalani.

Rastú z nich športovci?

Áno. Patrik chodí na stolný tenis a hráva futbal. Samo zatiaľ nešportuje, je to čerstvý druháčik a strašne rád by chodil na nejaký bojový šport. Celé dni mi rozpráva, že on bude určite chodiť na karate. Uvidíme.

A ako sa staviate k téme: vaše potenciálne potomstvo so Zlaticou?

Úplne prirodzene. Keď to príde, tak to bude. (smiech)

Práve Zlatica vás vraj presvedčila, aby ste to svetové finále Bailada zobrali.

Zlatka urobila v tomto smere kus roboty. Keď mi najskôr oznámili, že to budú dva mesiace, tak si hovorím: to asi nie. Nevedel som si predstaviť, že sa odlúčim od rodiny, od rodičov, Zlatky. A to práve pred Vianocami. Ale naozaj som pochopil, že je to vec, aká sa neodmieta. Som ten typ, ktorý sa rád pripravuje na takéto veci, motivujú ma a potom sa aj v bežnom pracovnom alebo súkromnom živote cítim fajn.

Zvyknete dať na Zlaticu aj v iných veciach?

Zlatka má zmysel pre dobré rady, takže určite áno. Často mi radí, čo spraviť akým spôsobom, čo a kedy si obliecť, čo a akým spôsobom povedať.

,,Som typ, ktorý nemá rád zákazy ani to, keď mu niekto narúša plány,“ povedali ste v jednom z rozhovorov. Nie je to príliš egoistické?

Možno áno, ale za tú dobu, čo sme spolu, sme si zvykli so Zlatkou takýmto spôsobom fungovať. Ja jej tiež nebudem robiť starosti vtedy, keď vidím, že danú vec má rada a jednoducho sa jej chce venovať. Pretože to spôsobuje problémy.

Ste človek s extrémnym množstvom časovo náročných záľub.

Je to tak.

Asi ten život s vami...

Nie je ľahký. (smiech)

Žijete si skrátka ideálnym životom chlapa.

Nie je to tak. Aj ja pracujem a keď chcem žiť, musím si na seba zarobiť. O tom sme sa doteraz nerozprávali. Sú to roky driny. Voľakedy som učil za 6 000 korún, v Markíze som prechádzal od športového redaktora cez športového moderátora až na pozíciu moderátora Televíznych novín. Že už som dospel vo svojom veku tam, kde som a môžem si dovoliť aj koníčky a venovať sa im naplno, to ma teší. A že ma baví život? No tak...

To vám nikto nemôže vyčítať. Čo vás zvykne predsa len prinútiť robiť ústupky? Nechať si ujsť príležitosť na dobrú poľovačku, futbal s kamarátmi.

Určite sú to rodina, Zlatka, práca. Nie som ten typ, ktorý bude hazardovať a pretláčať koníčky pred prácu alebo povinnosti. Len jednoducho som človek, ktorý nevie byť hodinu-dve bez toho, aby niečo nevymyslel. U mňa je fáza oddychu športová, prírodná, koníčková. Nedokážem pozerať seriál v televízii.

Najprv Bailando a nedávno spomínaný súboj v thajskom boxe vám urobili dobrú reklamu. Cítite to?

Áno. Aj všeobecne pociťujem, že tento rok bol naozaj dobrý. A myslím si, že ešte bude.