MOSKVA/PRAHA - Za vlády Josifa Stalina bolo v Sovietskom zväze popravených pri čistkách, zahynulo v pracovných táboroch (gulagoch) alebo v občianskej vojne a podľahlo hladomoru v 30. rokoch podľa niektorých odhadov až 43 miliónov ľudí. Symbolom likvidácie Stalinových údajných odporcov sa stali tri tzv. moskovské procesy s údajnými nepriateľmi štátu, z ktorých prvý začal pred 90 rokmi, 19. augusta 1936.
Do čela boľševikov sa Stalin dostal v roku 1922 na návrh Vladimíra Iljiča Lenina, ktorý bol v tom čase šéfom vlády a neformálnym vodcom strany. Neskôr už Lenin márne varoval pred Stalinovým hladom po moci a keď v roku 1924 zomrel, rozhorel sa o vedenie strany boj. O tri roky neskôr Stalin nad protivníkmi zvíťazil a stal sa najmocnejším mužom v krajine.
Na prelome 20. a 30. rokov bol Stalin na vrchole moci, no podľa historikov sa už začiatkom 30. rokov začali v strane aj medzi robotníkmi tvoriť opozičné skupiny. Kritické hlasy zaznievali aj z exilu od Stalinovho úhlavného nepriateľa a bývalého popredného činiteľa strany Leva Trockého, ktorého Stalin najprv vyhnal zo zeme a v roku 1940 ho nechal zavraždiť v Mexiku.
Zmanipuloval voľby
Represie rozpútal Stalin naplno už po 17. zjazde komunistickej strany v roku 1934, keď pri tajnej voľbe generálneho tajomníka dostal populárny Sergej Kirov viac hlasov ako on. Stalin to tak nenechal a výsledky volieb zmanipuloval. Zo 139 členov a kandidátov ústredného výboru zvolených na tomto zjazde ich bolo neskôr 98 zastrelených; rovnakú čistku vykonal Stalin aj medzi hlasujúcimi delegátmi tohto "zjazdu víťazov".
V tom istom roku bol zabitý Kirov, na ktorého vražde sa Stalin podľa historikov nesporne podieľal a ktorého smrti využil aj na likvidáciu protivníkov, možných nositeľov odlišných názorov, ale hlavne na vytvorenie atmosféry strachu. Tá postupne zahltila všetky aspekty života v krajine; narastal počet udavačov, všetci sa báli všetkých. Jednoduchí občania schvaľovali rezolúcie požadujúce najtvrdšie tresty pre usvedčených nepriateľov socializmu.
V prvom procese padlo 16 rozsudkov smrti
V prvom procese "šestnástich" proti údajným trockistom (19. až 24. augusta 1936) padlo za účasti zahraničných pozorovateľov 16 rozsudkov smrti, ktoré boli vykonané ihneď po skončení procesu. Najprominentnejšími obžalovanými boli bývalí vedúci činitelia strany a dvaja členovia "triumvirátu" riadiaceho po smrti Lenina stranu - Grigorij Zinovov a Lev Kameniev. Obaja boli obvinení z protištátneho sprisahania, ktoré sa vraj snažilo teroristickými činmi proti "hlavným lídrom" zmeniť sovietsku politiku "v duchu trockisticko-zinovskej platformy". Na smrť Stalin poslal okrem iného aj oboch synov Kamenieva, jeho ženu a jeho brata s manželkou.
V januári 1937 nasledoval proces "sedemnástich" proti Grigorijovi Pjatakovovi a ďalším, na konci ktorého bolo 13 hrdelných rozsudkov. V marci 1938 bolo v treťom moskovskom procese "dvadsaťjeden" proti Nikolajovi Bucharinovi (označený za iniciátora pravicovej úchylky) a ďalším odsúdených na smrť 18 ľudí. Tragický bol tiež proces proti vojenskému vedeniu na čele s maršalom Michailom Tuchačevským v roku 1937, na ktorý nadviazala smrtonosná čistka vo vnútri Červenej armády, ktorá ju na prahu II. svetovej vojny pripravila o veliteľské kádre.
Procesy boli založené na absurdných priznaniach
Procesy organizované za veľkej pozornosti verejnosti boli založené na absurdných priznaniach obžalovaných, vynútených psychickým aj fyzickým nátlakom. Všetko pripomínalo dobre zrežírované divadlo. Smutnou kapitolou procesov podľa historikov bolo tiež to, že týmto akciám verili nielen fanatickí stalinisti v ZSSR a zahraničí, ale aj časť nekomunistických pozorovateľov.
Moskovské procesy sa stali vzorom pre ďalšie procesy v sovietskom bloku. Zločiny Stalinova režimu odsúdil a viac odhalil až historický prejav Nikity Chruščova na 20. zjazde Komunistickej strany Sovietskeho zväzu (KSSS) v roku 1956. Celkovo boli v ZSSR od 30. rokov do smrti Stalina v roku 1953 pre obvinenia z kontrarevolučnej a protištátnej činnosti odsúdené takmer štyri milióny ľudí, z toho viac ako 780.000 na trest smrti. Po roku 1956 bola väčšina obetí rehabilitovaná.
