PARÍŽ - Od začiatku epidémie covidu-19 si niektorí ľudia vzali odporúčanie dodržiavať vzdialenosť medzi osobami príliš k srdcu, až sa u nich rozvinula hrôza z bozku, zo stisku ruky či z iného fyzického kontaktu. Píše o tom francúzsky denník Le Figaro.
V posledných týždňoch žije tridsaťročná počítačová expertka Marine podľa svojich slov ako korytnačka. Len čo sa k nej niekto cudzí priblíži na ulici alebo v obchode, stiahnu sa jej automaticky ruky a hlava, ako by sa chcela skryť vo svojom pancieri.
Majiteľ baru šokoval svojským opatrením proti koronavírusu: VIDEO Takto odrádza pijanov
Od tej doby, čo sa v našich životoch usídlil koronavírus, neznesie Marine, ktorá je inak spoločenská, žiadny fyzický kontakt. Stačí objatie, pohladenie alebo obyčajný stisk ruky, aby ju to vykoľajilo. „Ak sa ma niekto dotkne, dokonca aj niekto blízky, cítim sa ako v pasci, ako by som sa dusila,“ hovorí.
Chorobný strach z telesného dotyku
Tejto reakcii sa hovorí haptefobia, čiže chorobný strach z telesného dotyku. Tridsaťštyriročná Sarah sa zmenila od doby, čo sa podnik, v ktorom pracovala, v marci zavrel. Najprv všetko prehnane dezinfikovala. „Zmocňoval sa ma panický strach z nákazy, a ako som sa vrátila domov, už som nechcela vyjsť a nikoho vidieť,“ zveruje sa.
Takéto správanie je podľa sociálneho psychológa Sylvaina Delouvéa legitímne. „Vláda zdôrazňovala skutočnosť, že nemáme žiadnu očkovaciu látku a že jediným spôsobom, ako zabrániť šíreniu nákazy, je dodržiavať bezpečnostné opatrenia. Tak sme si spojili dotyk s hrozbou,“ uvádza. „Proti HIV sa chránime prezervatívom, proti tehotenstvu pilulkou, ale tieto znalosti tela sú tvárou v tvár covidu-19 k ničomu,“ dopĺňa filozof Bernard Andrieu.
Len čo sa začali bezpečnostné opatrenia uvoľňovať, odchádza Sarah z domova pokojnejšia, ale opatrná. „Vyhnem sa, keď niekoho stretnem, dávam si pozor, keď mi predavačka podáva účet, aby som sa nedotkla jej prstov,“ uvádza. V iných situáciách sa jej zmocňuje panika. „Keď stojím v rade, kde ľudia nerešpektujú rozostupy a priblížia sa ku mne, zmocňuje sa ma klaustrofóbia,“ spresňuje. Tú si Sarah prežila už v mladosti, takže vie, ako sa upokojiť, a okamžite ide preč.
Obava z nákazy
„Niektorí ľudia sú citlivejší, pretože sa v minulosti stretli s nejakou chorobou alebo s úmrtím blízkej osoby. Súčasná situácia prehlbuje hypochondriu, obsedantné myšlienky o nákaze, či sociálnu fóbiu,“ hovorí psychiater Antoine Pellissolo.
Marine nedokázala prekročiť prah domova pre seniorov, kde žije jej dedko. „Pravidelne mu telefonujem, ale nie som schopná ho navštíviť. Mám strach, že nakazím jeho alebo seba. Jeho sused z vedľajšej izby totiž zomrel na covid-19,“ vysvetľuje.
Haptefobia vedie k úzkostiam u niektorých ľudí, pre iných je užitočná. Napríklad Dharma je rada, že sa už nemusí s nikým bozkávať. „Dlho ma považovali za mimozemšťanku, pretože som tento rituál odmietala. Úprimne povedané, je nechutné objímať sa so starými pánmi, ktorých nepoznám,“ uvádza.
„Haptefobia možno znamená koniec fyzického kontaktu, nie však sociálnych väzieb. V čase karantény boli vzťahy udržiavané prostredníctvom internetu. Naša spoločnosť znovu zavádza tabu kontaktov, a aby sme nahradili tento fyzický nedostatok, rozvinuli sme virtuálny dotyk pomocou videokonferencií a práca z domu,“ hovorí filozof Andrieu.
Tí najustrašenejší si udržia svoje návyky aj po epidémii. Marine čaká na očkovaciu látku proti covidu-19, aby sa svojej fóbie zbavila. „Dajú mi injekciu a ja zo všetkých síl objímem dedka a dokonca aj jeho ošetrovateľku,“ hovorí.
