Soňa Valentová: Túži po vnúčatách

Verejnosť vás pozná ako herečku Soňu Valentovú. Vydali ste sa však za Pavla Haspru. Aké priezvisko máte zapísané v občianskom preukaze?

– Keď som sa vydávala, nebolo možné nechať si dve mená. Oficiálne som prebrala manželovo priezvisko, ale umelecké meno mi zostalo Valentová. Mala som však s tým aj nepríjemnosti, keď napríklad prišiel doporučený list alebo honorár, nechceli mi ho vydať. Teraz však používam obidve mená. Chcela som si ich dať aj oficiálne zapísať, spätne to však nie je možné. Niekedy si hovorím, že ani neexistujem, lebo nie je umelkyňa Soňa Hasprová. A keď som Hasprová, nie som herečka. (smiech) Verím, že zákon zmenia.

Tento rok uplynú štyri roky od smrti vášho manžela. Okrem množstva spomienok a dvoch dcér vám po ňom zostala aj hra Ženský zákon, ktorú režíroval a na divadelných doskách SND sa hrá už dvanásty rok. Akým bol partnerom v práci?

– Je príjemné účinkovať v hre, ktorú režíroval môj zosnulý manžel. Ženský zákon je klasická slovenská komédia a práve tento žáner u nás chýba. Aj preto dúfam, že tento rok nebude mať derniéru. Naučila som sa pri ňom, že dobrému režisérovi treba dôverovať. Dať dokopy orchester silných hráčov je namáhavé. Začiatky boli kruté, manžel bol na mňa prísnejší, často som si aj poplakala. Keďže bol temperamentný človek, občas som bola jeho hromozvodom, ale na to som si postupne zvykla. Ubezpečoval ma, aby som si to nevšímala, že on to nemyslel zle. Niekedy bol nahnevaný na niekoho iného, ale ja som si to odniesla. Neskôr sme už nepotrebovali veľa slov. Vedela som, s čím bude spokojný, a on si bol vedomý toho, čo môže odo mňa očakávať.

V týchto dňoch skúšate ďalšie predstavenie Dom v stráni, ale taktiež ste sa dali zlákať muzikálom. Vo Fidlikantovi na streche ste sa zhostili jednej z hlavných úloh. Aká musí byť vaša postava, aby ste prikývli na spoluprácu?

– Deň, keď hrám v tomto muzikáli, je pre mňa sviatok. Počas celého dňa sa už teším na večer, keď vystúpim na javisko. Je mi blízky láskavý humor tohto veľmi ľudského predstavenia. Ja si každú postavu obľúbim, ináč sa to ani nedá robiť. Určite mi pomôže, keď sa s ňou aspoň v niečom stotožním. Najhoršie je, keď mám robiť úplný protiklad seba. Aj v zápornej postave sa snažím hľadať rovnaké charakterové vlastnosti, ako mám ja. Nikto z nás nie je dokonalý.

Je niečo, čo by ste mali problém stvárniť na javisku či na filmovom pľaci?

– Nie je, keby som to nedokázala, bola by som zlá herečka. Niekto žartuje, že herec by mal vedieť zahrať aj telefónny zoznam. (smiech) Neviem, ako by som toto zvládla, asi by som sa ho musela nabifľovať. Herec musí vedieť zahrať každý charakter i situáciu, lebo nič ľudské nám nie je cudzie.

Zobraziť galériu (3)

 (Zdroj: Nový Čas pre ženy)

Stvárnili ste množstvo krásnych dám, princezien i kráľovien. Kedy ste sa cítili ako skutočná hviezda?

– Bolo to na festivale v Benátkach ešte v čase, keď sme na takúto parádu u nás neboli zvyknutí. Slovenská delegácia sa bola popýšiť Perinbabou. Trvalo to len štyri dni, ale bolo to úžasné. Pamätám si, ako všade cvakali fotoaparáty a my sme sa len usmievali, klaňali. Sláva pominula už na ceste domov, keď neboli peniaze na poriadny vlak a natlačili nás do druhotriedneho rýchlika, kde sme ležali ako sardinky. (smiech)

Tancovanie, spievanie, skákanie na javisku si vyžaduje skutočne dobrú kondičku. Ako sa udržiavate vo forme?

– Každý deň chodím na prechádzky so psom. Dalo by sa však povedať, že on „venčí“ mňa a nie ja jeho. (smiech) A tiež pravidelne cvičím jogu, lepšie povedané, uvoľňovacie cviky.

Keď si chcú slovenskí herci zahrať vo filme, väčšinou sa blysnú v Česku. Vy ste si naposledy zahrali aj po boku hviezdy z filmu Da Vinciho kód Jurgena Prochnowa.

– V čase, keď som v Prahe natáčala televízny triptych Vlna, oslovil ma režisér a výtvarník Miloš J. Kohout, či by som si nepozrela jeho scenár. Mala som na to jeden večer a po prečítaní som si musela dať tabletku na upokojenie. Je to zaujímavý psychologický triler s medzinárodným obsadením. Aj v tomto prípade som sa presvedčila o tom, že ľudia ako Jurgen, ktorí niečo vedia, sú milí, skromní a dá sa s nimi vychádzať.

Žiadne povolanie sa nevyhne kritike, herectvo nevynímajúc. Kto si na vás v tomto smere najčastejšie posvieti?

– Kedysi to bol manžel a po ňom sa tejto úlohy zhostili moje dcéry. Kritiku rada prijmem, ak cítim, že mi dotyčný chce pomôcť. Darmo ma niekto chváli, keď je to len formálne.

Vyjdú kritické slová aj z vašich úst na adresu vašich dievčat?

– Ja ich kritizujem stále a nielen za prácu. (smiech) Veď keby mi na nich nezáležalo, nestarala by som sa o ne. Musím sa však ovládať, aby to nebolo často a neliezlo im to na nervy. No rada ich aj pochválim. Ony sa však samy pýtajú na môj názor. Dokonca, keď Katarína skúša nejaké predstavenie, zavolá ma na generálku a čaká, čo jej na to poviem.

Zobraziť galériu (3)

 (Zdroj: Nový Čas pre ženy)

Vyrastali ste v Trnave ako jediné dieťa svojich rodičov. Nemali ste problém zaradiť sa do kolektívu detí, keď doma sa pozornosť sústredila len na vás?

– Bola som nútený jedináčik, keďže dve sestry mi zomreli vo vojne, a tiež Boží dar, lebo rodičia už boli starší, keď som sa narodila. Človek s i až spätne uvedomí, čím všetkým museli prejsť a aj napriek tomu dokázali nezatrpknúť, boli láskaví, milí až do smrti. Z toho sa snažím brať príklad. Moja mama bola veľmi rozumná žena a odmalička sa snažila, aby som bola medzi rovesníkmi. Nemala som pocit, že som sama alebo že som rodinný maznáčik. Navštevovala som dramatický krúžok, chodila som na klavír i balet. Láska sa u nás prejavovala inak. Moji rodičia by sa vzdali aj toho posledného, len aby som mala vzdelanie. Zažila som časy, keď sme boli veľmi bohatí, ale i chudobní. A dobre viem, že na majetok sa človek nemôže spoliehať. Je dobré, keď má človek všetkého dostatok, ale príliš veľa bohatstva môže slabším charakterom uškodiť.

Zužitkovali ste metódy rodičovskej výchovy na vašich dcérach? Čo ste im odmalička vštepovali?

– Natália i Katarína boli a sú úplne odlišné, akoby ani neboli sestry. Obidve sú moje a mám ich rovnako rada. Každý sme jedinečný, ale umenie je v tom, aby si človek dokázal nielen k rodine, ale i k ostatným ľuďom nájsť cestu. Ja čerpám zo stretnutia s každým človekom, dokonca aj keď mi je odstrašujúcim príkladom. A to som odmalička vštepovala aj dievčatám. Nech už urobili čokoľvek, stále som im hovorila, aby boli slušné a nikomu neublížili. Snažila som sa, aby neboli pyšné.

Dnes už máte obidve dcéry doma. Pred pár rokmi sa však staršia Natália vydala do Španielska. Ako ste znášali niekoľkotisíckilometrovú vzdialenosť?

– Dá sa povedať, že mi to až tak veľmi neprekážalo, lebo dnešný svet je taký malý a vďaka modernej technike mám pocit, že sa zmenšili aj vzdialenosti. Boli sme takmer v každodennom kontakte. Som však rada, že sa už vrátila. V Španielsku ešte ostal jej syn, ktorý tam študuje psychológiu. Je to zatiaľ môj jediný vnuk, ale dúfam, že ich bude viac. (smiech)

3 NAJ SONE VALENTOVEJ

Najúčinnejší oddych: Prechádzka v prírode.
Najobľúbenejšia práca okolo domu: Upratovanie v záhrade.
Najmilšia postava: Medea.