Ochladíme planétu technológiami? Vedátor Samuel Kováčik vysvetľuje, kde sa končí veda a začína sa riskantný experiment

Keby nám niekto pred pár rokmi povedal, že Zem ochladíme technológiami, znelo by to ako sci-fi. Je to dnes reálna vedecká téma?

Odpoveď je pol na pol. Aj seriózna veda, ale stále je to trocha sci-fi v tom zmysle, že momentálne sa v praxi nič také nerobí. Aj keby sme známe technológie nasadili ihneď, tempo otepľovania by len spomalili, no Zem by neochladili. Zároveň sa však tejto téme venuje seriózny výskum.

Prečo sa vedci začali zaoberať takýmito riešeniami?

Pretože sme to už pozorovali v minulosti. Keď vybuchla veľká sopka, ochladila celú planétu. Chceli sme pochopiť, čo sa v atmosfére deje, že sa dokáže v podstate ako lusknutím prsta na pár rokov ochladiť. Naopak, vidíme, čo spôsobuje naša činnosť za posledné desaťročia. Je preto prirodzené, že si niekto položil otázku, či vieme čisto a cielene zasiahnuť do celej atmosféry.

Aké máme možnosti, ak by sme chceli spomaliť globálne otepľovanie?

Okrem znižovania emisií máme v princípe dve teoretické možnosti. Prvou je odstraňovanie oxidu uhličitého z atmosféry a jeho vracanie pod zem. To je už dnes realizovateľné a otestované, no zatiaľ len vo veľmi malom meradle. Potrebujeme ročne nevypúšťať alebo zachytiť desiatky miliárd ton CO₂, no dnešné technológie dokážu vrátiť späť len niekoľko miliónov ton. Nikam sme sa teda nepohli. Druhou možnosťou je zníženie množstva slnečného svetla, ktoré dopadá na Zem – teda zvýšenie odrazivosti atmosféry. Obe tieto možnosti sú v princípe realizovateľné, ale to neznamená, že ich považujeme za dobrý a ekonomicky výhodný nápad.

Ako si máme tieto dve metódy predstaviť v praxi?

Prvá metóda, priamy záchyt uhlíka, funguje ako obrovská „špongia s filtrom“. Problém je, že koncentrácia CO₂ vo vzduchu je relatívne nízka – približne 450 ppm, teda len 450 častíc z milióna. Aby sme zachytili rozumné množstvo, musíme cez filtre prehnať šialené objemy vzduchu. Filtre sa potom musia vyčistiť pri vysokých teplotách, niekedy až pri 900 °C, čo je extrémne energeticky a finančne náročné. Zachytený uhlík sa následne uloží pod zem, napríklad do čadičového podložia, ako to robia na Islande.

Druhá metóda stavia na tom, čo robia sopky – rozprášení mikročastíc, napríklad oxidu siričitého, do horných vrstiev atmosféry. To by svetlo odrazilo späť do vesmíru.

Je rozprášenie častíc do atmosféry bezpečná cesta?

Všetci príčetní klimatológovia sa zhodnú, že toto by mala byť až úplne posledná ručná brzda. Naša klíma je dnes v nestabilnom stave a vidíme extrémne výkyvy počasia. Ak do tejto rozhýbanej atmosféry zavedieme nový, neznámy prvok, naozaj nevieme, čo to spôsobí. Prúdenie v horných vrstvách je divoké a zásah môže narušiť zrážkové vzory či monzúny. Do nestabilného systému robiť neotestovaný zásah je veľmi zlý nápad.

Aké najväčšie mýty sa s týmito technológiami spájajú?

Najrozšírenejším mýtom je presvedčenie, že lietadlá už dnes masovo vypúšťajú aerosóly na chladenie planéty – známe ako konšpirácia o chemtrails. Ak by to robili, veľmi sa im nedarí, keďže teploty a obdobia extrémnych horúčav dlhodobo rastú. Realita je taká, že vedci robia len veľmi malé, prísne izolované a ohlásené pokusy na ploche pár kilometrov.

Druhým mýtom sú teórie okolo zariadenia HAARP v USA. Ide o výskumné zariadenie, ktoré skúma ionosféru a odrazivosť rádiových signálov. Ľudia si myslia, že dokáže ovplyvňovať počasie či vytvárať hurikány, čo len ukazuje, že si neuvedomujú, aké obrovské energie sú naakumulované v počasí a akú neuveriteľnú energiu má taká jedna búrka.

Čo je teda skutočným riešením klimatickej krízy podľa vedy?

Veda ponúka priamočiaru cestu. Krok číslo jedna je vyčistiť výrobu elektriny – prejsť na jadro, fotovoltiku, vodné a veterné elektrárne. Krok číslo dva: všetko, čo môže poháňať elektrina, nech poháňa elektrina – od dopravy až po priemyselné vykurovanie. Tam, kde sa emisiám nevieme vyhnúť – napríklad pri výrobe stavebných hmôt či v poľnohospodárstve – nastúpi priamy záchyt uhlíka z komínov.

Koľko by nás takáto transformácia stála?

Je to projekt pre ľudstvo asi na 20 až 25 rokov intenzívnej práce. Vyžadovalo by si to investovať približne 3 až 4 % globálneho HDP ročne. Znie to ako veľa, ale v porovnaní s škodami, ktoré napácha nečinnosť – od neúrody cez obrovské horúčavy až po nestabilitu sietí – ide o zanedbateľný poplatok. Potrebujeme zainvestovať, urobiť ďalší veľký skok vpred a potom vieme byť veľmi blízko uhlíkovej neutralite. Ono je skôr až prekvapivá otázka, že prečo sme to ešte nespravili.

Čo teda môžeme očakávať v najbližších desiatich rokoch?

Optimistický scenár je, že ako civilizácia urobíme technologický skok, podobne ako pri elektrifikácii či budovaní železníc. Pekným príkladom je Čína, ktorú absolútne nechcem označiť za ekologickú krajinu. Stále síce navyšuje kapacity svojich  uhoľných elektrární, no za poslednú dekádu nainštalovala viac obnoviteľných zdrojov než dokáže celá Európa dohromady vyrobiť.

Priamy záchyt uhlíka bude užitočným doplnkom udržateľnej spoločnosti. No rozprašovanie aerosólov do atmosféry prirovnávam skôr ku katapultu zo stíhačky. Je to niečo, čo použijete, len keď sa strmhlav rútite k zemi, ale radšej by sme sa do tej situácie nemali nikdy dostať.

Zaujíma vás, ako klimatické zmeny, ochrana prírody či udržateľné riešenia ovplyvňujú náš každodenný život? Viac zaujímavých tém, odborných pohľadov a inšpiratívnych rozhovorov prináša relácia Pravda o klíme. Jednotlivé epizódy si môžete pozrieť TU alebo vypočuť ako podcast vo všetkých obľúbených podcastových aplikáciách.

Relácia Pravda o klíme vzniká v spolupráci O2 Športovej akadémie Mateja Tótha a spoločnosti Veolia Energia Slovensko.

- reklamná správa -