Čarodejnica z Portobella - Paulo Coelho
Román Čarodejnica z Portobella od svetoznámeho brazílskeho autora vyjde onedlho aj v slovenskom preklade. Na pultoch kníhkupectiev sa objaví už začiatkom júna t.r. Vy máte jedinečnú možnosť prečítať si úryvky z pripravovanej knihy už teraz.
4. časť
Na druhej strane jej nábožnosť citeľne silnela. Trvala na okamžitom krste, s menom rumunského pôvodu, pre ktoré sa sama rozhodla – Viorel. Myslím, že až na pár imigrantov sa nikto v Anglicku nevolá Viorel, no zdalo sa mi to nápadité a opäť som pochopil, že si vytvára čudesné puto s minulosťou, ktorú ani neprežila, s dňami strávenými v sirotinci v Sibiu.
Usiloval som sa všetkému prispôsobiť, ale cítil som, že kvôli dieťaťu strácam Athenu. Čoraz častejšie sme sa hádali, začala sa vyhrážať, že odíde z domu, lebo si myslela, že Viorel prijíma negatívnu energiu z našich hádok. Jedného večera som po ďalšej vyhrážke odišiel ja, presvedčený, že sa vrátim, hneď ako sa trošku upokojím.
Prechádzal som sa bezcieľne Londýnom, preklínal som život, ktorý som si vybral, dieťa, na ktoré som pristúpil, ženu, ktorá už zjavne nestála o moju prítomnosť. Vošiel som do prvého baru, neďaleko stanice metra a dal som si štyri whisky. Keď bar o jedenástej zavreli, šiel som do jedného z tých obchodov, čo majú otvorené až do rána, kúpil som si fľašu whisky, sadol som si na lavičku na námestí a ďalej som pil. Pristavila sa skupina mladíkov, požiadali ma, aby som sa s nimi podelil, odmietol som, tak ma zbili. Objavili sa policajti a skončili sme všetci na komisariáte.
Prepustili ma hneď po výpovedi. Samozrejme, nikoho som neobvinil, povedal som, že to bola len nezmyselná hádka, inak by som strávil pekných pár mesiacov života obiehaním súdov ako obeť násilného činu. Keď som sa pobral na odchod, bol som taký opitý, že som sa zvalil na inšpektorov stôl. Chlapík sa napálil, ale nezatkol ma za znevažovanie verejného činiteľa, radšej ma vytisol von.
A tam stál jeden z útočníkov, ktorý mi poďakoval, že som prípad nehnal ďalej. Podotkol, že som celý od blata a od krvi a poradil mi, aby som si zohnal nové veci, skôr ako pôjdem domov. Namiesto toho, aby som sa pobral svojou cestou, požiadal som ho o láskavosť: aby ma vypočul, pretože som sa veľmi potreboval vyrozprávať.
Hodinu mlčky počúval moje ponosy. V skutočnosti som sa nerozprával s ním, ale sám so sebou, chlapec s celým životom pred sebou, možno skvelou kariérou, rodinou, ktorej kontakty mohli otvoriť nejedny dvere, čo teraz vyzeral ako hampsteadský žobrák (pozn. red.: londýnska štvrť), opitý, unavený, deprimovaný, bez peňazí. A to všetko kvôli žene, ktorej som bol ukradnutý.
Na konci príbehu som už lepšie rozumel svojej situácii: vybral som si tento život vo viere, že láska všetko spasí. A nie je to pravda, niekedy nás privedie do priepasti, a čo je horšie, zväčša so sebou strhneme aj svojich milovaných. A ja som bol na ceste zničiť nielen svoju existenciu, ale aj Atheninu a Viorelovu.
V tej chvíli som si ešte raz sám pre seba zopakoval, že som muž, a nie chlapec narodený v zlatej kolíske, a postavím sa dôstojne všetkým prekážkam, ktoré na mňa číhajú. Šiel som domov, Athena už spala s dieťaťom v náručí. Okúpal som sa, šiel som vyhodiť špinavé šaty do kontajnera a zvláštne triezvy som si ľahol.
Na druhý deň som oznámil, že sa chcem rozviesť. Opýtala sa prečo.
– Lebo ťa milujem. Milujem Viorela. Celý čas vás však viním za to, že som sa musel vzdať svojho sna stať sa inžinierom. Keby sme chvíľu počkali, bolo by to iné, ale ty si mala v hlave len svoje plány a zabudla si ma do nich zahrnúť.
Athena nereagovala, akoby to už očakávala, alebo podvedome takýto postoj vyprovokovala.
Srdce mi krvácalo, lebo som dúfal, že ma bude prosiť, aby som zostal. Ona však vyzerala pokojná, rezignovaná, akoby sa obávala len toho, aby dieťa nepočulo náš rozhovor. V tej chvíli som bol presvedčený, že ma nikdy nemilovala, bol som len nástrojom pre uskutočnenie jej bláznivého sna mať dieťa v devätnástich.
Ďalšiu kapitolu si môžete prečítať v pondelok.
1. kapitola >>
2. kapitola >>
3. kapitola >>
Blogujte s autorom prostredníctvom www.paulocoelhoblog.com
Vaše názory na knihu posielajte autorovi v anglickom jazyku.
Na druhej strane jej nábožnosť citeľne silnela. Trvala na okamžitom krste, s menom rumunského pôvodu, pre ktoré sa sama rozhodla – Viorel. Myslím, že až na pár imigrantov sa nikto v Anglicku nevolá Viorel, no zdalo sa mi to nápadité a opäť som pochopil, že si vytvára čudesné puto s minulosťou, ktorú ani neprežila, s dňami strávenými v sirotinci v Sibiu.
Usiloval som sa všetkému prispôsobiť, ale cítil som, že kvôli dieťaťu strácam Athenu. Čoraz častejšie sme sa hádali, začala sa vyhrážať, že odíde z domu, lebo si myslela, že Viorel prijíma negatívnu energiu z našich hádok. Jedného večera som po ďalšej vyhrážke odišiel ja, presvedčený, že sa vrátim, hneď ako sa trošku upokojím.
Prechádzal som sa bezcieľne Londýnom, preklínal som život, ktorý som si vybral, dieťa, na ktoré som pristúpil, ženu, ktorá už zjavne nestála o moju prítomnosť. Vošiel som do prvého baru, neďaleko stanice metra a dal som si štyri whisky. Keď bar o jedenástej zavreli, šiel som do jedného z tých obchodov, čo majú otvorené až do rána, kúpil som si fľašu whisky, sadol som si na lavičku na námestí a ďalej som pil. Pristavila sa skupina mladíkov, požiadali ma, aby som sa s nimi podelil, odmietol som, tak ma zbili. Objavili sa policajti a skončili sme všetci na komisariáte.
Prepustili ma hneď po výpovedi. Samozrejme, nikoho som neobvinil, povedal som, že to bola len nezmyselná hádka, inak by som strávil pekných pár mesiacov života obiehaním súdov ako obeť násilného činu. Keď som sa pobral na odchod, bol som taký opitý, že som sa zvalil na inšpektorov stôl. Chlapík sa napálil, ale nezatkol ma za znevažovanie verejného činiteľa, radšej ma vytisol von.
A tam stál jeden z útočníkov, ktorý mi poďakoval, že som prípad nehnal ďalej. Podotkol, že som celý od blata a od krvi a poradil mi, aby som si zohnal nové veci, skôr ako pôjdem domov. Namiesto toho, aby som sa pobral svojou cestou, požiadal som ho o láskavosť: aby ma vypočul, pretože som sa veľmi potreboval vyrozprávať.
Hodinu mlčky počúval moje ponosy. V skutočnosti som sa nerozprával s ním, ale sám so sebou, chlapec s celým životom pred sebou, možno skvelou kariérou, rodinou, ktorej kontakty mohli otvoriť nejedny dvere, čo teraz vyzeral ako hampsteadský žobrák (pozn. red.: londýnska štvrť), opitý, unavený, deprimovaný, bez peňazí. A to všetko kvôli žene, ktorej som bol ukradnutý.
Na konci príbehu som už lepšie rozumel svojej situácii: vybral som si tento život vo viere, že láska všetko spasí. A nie je to pravda, niekedy nás privedie do priepasti, a čo je horšie, zväčša so sebou strhneme aj svojich milovaných. A ja som bol na ceste zničiť nielen svoju existenciu, ale aj Atheninu a Viorelovu.
V tej chvíli som si ešte raz sám pre seba zopakoval, že som muž, a nie chlapec narodený v zlatej kolíske, a postavím sa dôstojne všetkým prekážkam, ktoré na mňa číhajú. Šiel som domov, Athena už spala s dieťaťom v náručí. Okúpal som sa, šiel som vyhodiť špinavé šaty do kontajnera a zvláštne triezvy som si ľahol.
Na druhý deň som oznámil, že sa chcem rozviesť. Opýtala sa prečo.
– Lebo ťa milujem. Milujem Viorela. Celý čas vás však viním za to, že som sa musel vzdať svojho sna stať sa inžinierom. Keby sme chvíľu počkali, bolo by to iné, ale ty si mala v hlave len svoje plány a zabudla si ma do nich zahrnúť.
Athena nereagovala, akoby to už očakávala, alebo podvedome takýto postoj vyprovokovala.
Srdce mi krvácalo, lebo som dúfal, že ma bude prosiť, aby som zostal. Ona však vyzerala pokojná, rezignovaná, akoby sa obávala len toho, aby dieťa nepočulo náš rozhovor. V tej chvíli som bol presvedčený, že ma nikdy nemilovala, bol som len nástrojom pre uskutočnenie jej bláznivého sna mať dieťa v devätnástich.
Ďalšiu kapitolu si môžete prečítať v pondelok.
1. kapitola >>
2. kapitola >>
3. kapitola >>
Blogujte s autorom prostredníctvom www.paulocoelhoblog.com
Vaše názory na knihu posielajte autorovi v anglickom jazyku.
