Čarodejnica z Portobella - Paulo Coelho
Lukás Jessen-Petersen, bývalý manžel
Keď sa Viorel narodil, práve som dovŕšil dvadsaťdva rokov. Už som nebol študent, čo sa práve oženil so spolužiačkou, ale muž živiaci rodinu s obrovským tlakom na pleciach. Moji rodičia sa, prirodzene, na svadbe ani neukázali a podmienili akúkoľvek finančnú pomoc tým, že odídem od ženy a prevezmem starostlivosť o dieťa (lepšie povedané, to povedal otec, mama mi volávala s plačom, že som blázon, rada by však vzala do náručia svojho vnuka). Dúfal som, že postupne pochopia, že Athenu milujem a chcem s ňou byť, a ich vzdor povolí.
Ale nepovolil. A ja som potreboval zaopatriť ženu a dieťa. Prerušil som štúdium na technickej fakulte. V otcovom telefonáte sa miešali vyhrážky s prísľubmi: povedal, že ak to takto pôjde ďalej, vydedí ma, ak sa však vrátim na fakultu, zváži možnosť, že by mi, ako to vyjadril, „provizórne“ pomohol. Odmietol som, mladícky romantizmus nás vždy núti k radikálnym postojom. Povedal som, že si svoje problémy vyriešim sám.
Až do Viorelovho narodenia sa Athena usilovala, aby som lepšie pochopil sám seba. A nebolo to prostredníctvom nášho sexuálneho vzťahu, veľmi ostýchavého, musím priznať, ale prostredníctvom hudby.
Neskôr mi vysvetlili, že hudba je stará ako ľudstvo samo. Naši predkovia, putujíci z jaskyne do jaskyne, nemohli so sebou nosiť veľa vecí, moderná archeológia však dokazuje, že okrem trošky jedla mali v batožine vždy nejaký hudobný nástroj, zvyčajne bubon. Hudba nie je len čímsi utišujúcim či rozptyľujúcim, je to viac, je to ideológia. Človeka spoznáte podľa druhu hudby, ktorý počúva.
Keď som ju videl v tehotenstve tancovať, keď som ju počúval, ako hrá dieťatku na gitare, aby ho upokojila a ukázala mu, že je milované, postupne som sa nechal nakaziť jej spôsobom života. Keď sme Viorela po narodení priniesli domov, hneď sme mu pustili Albinoniho adagio. Pri hádkach nám sila hudby – hoci neviem určiť žiadny logický vzťah medzi jedným a druhým, hádam len pri myšlienke na hippies – pomáhala čeliť ťažkým chvíľam.
Ale táto romantika nám peniaze nezarobila. Keďže som nehral na žiaden nástroj a nemohol som si hľadať miesto ani ako hudobník zabávajúci hostí v bare, zamestnal som sa len ako stážista v architektonickej firme, kde som robil štrukturálne výpočty. Hodinový plat bol mizerný, preto som ráno odchádzal z domu skoro a vracal som sa neskoro. Takmer som nevidel syna, lebo spal, a takmer som sa nemohol porozprávať a pomilovať so svojou ženou, lebo bola vyčerpaná. Celú nos som sa spytoval: kedy sa zlepší naša finančná situácia a získame dôstojný život, aký si zaslúžime? Hoci súhlasím s Athenou, že diplom je väčšinou nepotrebný, inžinierstvo (a napríklad aj právo a medicína) si vyžaduje celý rad technických vedomostí, inak riskujeme životy druhých. A ja som bol nútený prerušiť cestu za povolaním, ktoré som si vybral, sen, ktorý mal pre mňa veľký význam.
Začali hádky. Athena sa sťažovala, že sa nevenujem dieťaťu, že ona potrebuje otca, ak šlo len o to mať dieťa, mohla si to zariadiť sama a ušetriť ma problémov. Nie raz som buchol dverami a šiel som sa vyvetrať, kričal som, že ma nechápe, a že ja nechápem, ako som mohol pristúpiť na to „šialenstvo“ mať dieťa v dvadsiatke bez najmenšieho finančného zabezpečenia. Postupne sme sa prestali milovať, raz kvôli únave, raz kvôli podráždenosti jedného z nás.
Chytili ma depresie, mal som pocit, že ma využila a zmanipulovala milovaná žena. Athene neuniklo, že moje duševné rozpoloženie je čoraz zvláštnejšie a namiesto toho, aby mi pomohla, rozhodla sa sústrediť všetku energiu na Viorela a hudbu. Začal som sa utiekať k práci. Občas som podebatoval s rodičmi a tí mi neustále opakovali, že „chcela dieťa, aby si ťa pripútala“.
Ďalšiu kapitolu si môžete prečítať v pondelok.
1. kapitola >>
2. kapitola >>
Blogujte s autorom prostredníctvom www.paulocoelhoblog.com
Vaše názory na knihu posielajte autorovi v anglickom jazyku.
Až do Viorelovho narodenia sa Athena usilovala, aby som lepšie pochopil sám seba. A nebolo to prostredníctvom nášho sexuálneho vzťahu, veľmi ostýchavého, musím priznať, ale prostredníctvom hudby.
Neskôr mi vysvetlili, že hudba je stará ako ľudstvo samo. Naši predkovia, putujíci z jaskyne do jaskyne, nemohli so sebou nosiť veľa vecí, moderná archeológia však dokazuje, že okrem trošky jedla mali v batožine vždy nejaký hudobný nástroj, zvyčajne bubon. Hudba nie je len čímsi utišujúcim či rozptyľujúcim, je to viac, je to ideológia. Človeka spoznáte podľa druhu hudby, ktorý počúva.
Keď som ju videl v tehotenstve tancovať, keď som ju počúval, ako hrá dieťatku na gitare, aby ho upokojila a ukázala mu, že je milované, postupne som sa nechal nakaziť jej spôsobom života. Keď sme Viorela po narodení priniesli domov, hneď sme mu pustili Albinoniho adagio. Pri hádkach nám sila hudby – hoci neviem určiť žiadny logický vzťah medzi jedným a druhým, hádam len pri myšlienke na hippies – pomáhala čeliť ťažkým chvíľam.
Ale táto romantika nám peniaze nezarobila. Keďže som nehral na žiaden nástroj a nemohol som si hľadať miesto ani ako hudobník zabávajúci hostí v bare, zamestnal som sa len ako stážista v architektonickej firme, kde som robil štrukturálne výpočty. Hodinový plat bol mizerný, preto som ráno odchádzal z domu skoro a vracal som sa neskoro. Takmer som nevidel syna, lebo spal, a takmer som sa nemohol porozprávať a pomilovať so svojou ženou, lebo bola vyčerpaná. Celú nos som sa spytoval: kedy sa zlepší naša finančná situácia a získame dôstojný život, aký si zaslúžime? Hoci súhlasím s Athenou, že diplom je väčšinou nepotrebný, inžinierstvo (a napríklad aj právo a medicína) si vyžaduje celý rad technických vedomostí, inak riskujeme životy druhých. A ja som bol nútený prerušiť cestu za povolaním, ktoré som si vybral, sen, ktorý mal pre mňa veľký význam.
Začali hádky. Athena sa sťažovala, že sa nevenujem dieťaťu, že ona potrebuje otca, ak šlo len o to mať dieťa, mohla si to zariadiť sama a ušetriť ma problémov. Nie raz som buchol dverami a šiel som sa vyvetrať, kričal som, že ma nechápe, a že ja nechápem, ako som mohol pristúpiť na to „šialenstvo“ mať dieťa v dvadsiatke bez najmenšieho finančného zabezpečenia. Postupne sme sa prestali milovať, raz kvôli únave, raz kvôli podráždenosti jedného z nás.
Chytili ma depresie, mal som pocit, že ma využila a zmanipulovala milovaná žena. Athene neuniklo, že moje duševné rozpoloženie je čoraz zvláštnejšie a namiesto toho, aby mi pomohla, rozhodla sa sústrediť všetku energiu na Viorela a hudbu. Začal som sa utiekať k práci. Občas som podebatoval s rodičmi a tí mi neustále opakovali, že „chcela dieťa, aby si ťa pripútala“.
Ďalšiu kapitolu si môžete prečítať v pondelok.
1. kapitola >>
2. kapitola >>
Blogujte s autorom prostredníctvom www.paulocoelhoblog.com
Vaše názory na knihu posielajte autorovi v anglickom jazyku.
