Rút Lichnerová (1951) sa celú svoju profesionálnu kariéru venovala výtvarnému umeniu ako teoretička a galeristka, naposledy ako vedúca Galérie Jozefa Kollára v Banskej Štiavnici, o ktorom vydala monografiu. Je autorkou šiestich prozaických kníh, aktuálne jej vo vydavateľstve Marenčin PT vyšla kniha Hostina.
Už názov vášho najnovšieho románu Hostina je metaforou, ktorá naznačuje stav našej spoločnosti – stretávame sa pri prestretom stole, formálnymi vzťahmi zakrývame svoju minulosť, dôležitý je len čas, ktorý práve žijeme. Bolo vaším zámerom takto nastaviť zrkadlo súčasnosti?
K napísaniu Hostiny ma viedlo uvažovanie o otázkach vlastnenia a bytia, frommovské „mať alebo byť“, ale aj premýšľanie o láske a o tom, či v nej možno nájsť odpoveď na problém ľudského bytia. Odtiaľ bolo blízko k uvažovaniu o potrebe blízkeho človeka a vzťahu, ktorý neubíja, ale obidvom partnerom umožňuje rásť. Aj keď sa to v texte vyjavuje paradoxom a túžba po láske vedie k tragickému koncu, zmysel má každý okamih, ktorý svojím prežívaním presahuje do transcendentna. Dôležité je, čo je tu a teraz. Osud nie je neodvrátiteľný. Ak sa spája s predstavou nekonečného blaha v ľudskej budúcnosti, je utopickým snom. Ak s predstavou skazy, malo by to aktivizovať citlivosť a vnímavosť a mala by tu nastúpiť odvaha niesť zodpovednosť. V tomto nachádzam zmysel písania knižiek, akou je táto. V poukazovaní na problémy, v oživovaní citlivosti a vnímavosti, v kierkegaardovských pojmoch „bázeň a chvenie“, ktoré nabádajú k premýšľaniu a pokore, ale aj k jonasovskej odvahe niesť zodpovednosť za udržanie oprát vývoja, v opačnom prípade by naši potomkovia doplatili na vidinu bezhraničného blahobytu a na nenásytnosť konzumu.
Postavy v Hostine sú okrem ľudských cností a nerestí nositeľmi tiež antického podobenstva. Vyvíjajú sa podľa vás vzťahy v rodine, spoločnosti v tomto oblúku od antiky?
Hostina znamená aj duchovné obcovanie, názov knihy evokuje starogrécke „symposion“. Mohli by sme ju vnímať ako polyfonickú skladbu, ale to je len jeden z možných prístupov, nazvala by som ho „horizontálnym“, ktorý nás vedie od začiatku knihy k jej koncu. Avšak sú tu aj vertikály, ktoré presahujú do hlbočín v ľudskom vnútri i v našom kultúrno-historickom priestore, komunikujú navzájom, utvárajú textové či intertextové väzby. Deje sa tak na pozadí antického mýtu, ktorý to všetko prestupuje božskosťou aj človečinou. Keď to takto rozoberám, zdá sa to zložité, ale nie je. Hostina je písaná ako dlhý rad obrazov či epizód nasledujúcich po sebe. Sú možné viaceré interpretácie. Záleží na čitateľovi, ako knihu prečíta. Teší ma, že niektorí ju „zhltli“ na dve posedenia a že iní ju chcú čítať dúšok po dúšku po dlhé dni.
Literárna kritička Michaela Jurovská na uvedení románu Hostina upozornila na isté spoločné črty vo vašej poetike a poetike Jána Johanidesa, že podobne ako on nemilosrdne analyzujete rodinné vzťahy...
Už naše prvé rozhovory s Michaelou Jurovskou možno pred šestnástimi rokmi v Budmericiach, keď vyšla Slepá rybka, sa točili okolo Jána Johanidesa. Sedeli sme v budmerickom salóne a ja som sa obdivne aj s rešpektom vyjadrila o Michaelinom preklade Gracqových Brehov Sýrt. Doteraz si pamätám, ako Michaela povedala, že zatiaľ sme iba dvaja v slovenskej literárnej obci, čo sme takto nadšene prijali tento preklad: Ján Johanides a ja. S odstupom času si uvedomujem, že Michaela Jurovská, Ján Johanides aj ja podobne vnímame literatúru a blízka nám je koncepcia literatúry ako umenia.
Marta Bábiková
Celý rozhovor bude uverejnený v Knižnej revue 20 (7. októbra)!
- reklamná správa -
