BRATISLAVA - Je zopár jedinečných kníh, ktoré nás učia poznať veci bez toho, že by sme ich zažili. Veci, ktoré zažil svet a ľudia dávno pred nami, a ktoré – niekedy vďakabohu, inokedy nanešťastie – nemusíme zažívať my sami. Ale môžeme. Ak chceme a máme dostatok odvahy ponoriť sa do fiktívneho sveta niektorej z kníh. Výnimočných kníh na pokraji fikcie a reality.
Kunderova Neznesiteľná ľahkosť bytia, vďaka ktorej sa môžeme ocitnúť v stiesnených dobách komunizmu a skúsiť, aké je to byť prenasledovaný, byť zastrašovaný, báť sa. V Quo Vadis Henryka Sienkiewicza na vlastnej koži môžeme zakúsiť svet prvých kresťanov, večných Rimanov, svet staroveku. Viktoriánsku dobu a jej spoločenské pravidlá nám verne sprostredkuje Jane Austenová v ktoromkoľvek zo svojich románov. Áno, sú to väčšinou knihy, ktoré nazývame klasikou. A takou klasikou, čo nám okato a nekompromisne priamo približuje vojnu a jej nezmyselnosť, je aj Hlava XXII.
Hlavnou postavou románu je Yossarian – vojak, čo sa rozhodol, že bude žiť večne a zomrie iba v prípade, že by mu to nevyšlo. Okrem neho je tu Nately, bezhlavo zamilovaný do rímskej prostitútky, ktorá sa vyspí s hocikým, len nie s ním; Dobbs, schopný zabiť svojho nadriadeného, lebo zo zúfalstva mu už nič lepšie nenapadá; Major Major Major, ktorý je už odmalička obeťou vojenského systému (nie, nepomýlila som sa, Major Major je meno Majora Majora Majora); plukovník Cathart, ktorý neustále zdvíha počet letov, pretože chce byť lepší ako ostatní a je veľkoryso ochotný poskytnúť životy mnohých mužov, ktorí by už dávno mali a chceli byť doma; Snowden, toľkokrát spomínaný úbohý Snowden, o ktorom vlastne nevieme nič.
Mená týchto postáv vôbec nie sú podstatné, lebo sa vám aj tak postupne prepletú s konkrétnymi príbehmi. Dôležitejšie sú typy týchto charakterov. Cathart ako typ bezcitného nadriadeného, ktorý myslí len na seba, či Milo ako kšeftár, ktorý by za zhnitý banán predal aj vlastnú matku… a zopár bláznov, medzi ktorými neľahko rozoznáte toho, kto ním skutočne je, toho, kto to iba predstiera a toho, kto sa ním stal vďaka vojne.
Nie je jednoduché popísať dej, sú to akoby pozliepané historky z vojny, ktoré zažili rôzni ľudia. Epizodicky sa nimi preplietate, až vo vás zanechajú nezmazateľný pocit. A to pocit vševediaceho rozprávača, ktorý zažil vojnu ako celok, nie len jej kúsky a ktorý chvíľami skĺzava až k akémusi objektívnemu a chladnému komentovaniu.
Sám Joseph Heller vo vojne bol, podobne ako Yossarian bol príslušníkom bombardovacieho letectva, slúžil na Korzike a nalietal 60 misií nad Talianskom a Severnou Afrikou. Aj napriek jeho osobnej skúsenosti faktom zostáva, že nikto nevie, čo v tej vojne vlastne robí, alebo čo v takej vojne robiť treba. Absurdita a bezmocnosť, to sú pocity, ktoré na nás sálajú takmer z každej druhej vety. Neschopnosť spraviť čokoľvek proti čomukoľvek. Nezmyselné frázy a vysvetlenia. Bolesť, zúfalstvo, hrôza, beznádej, zvrátená logika. Jednoducho absurdné. No nie je taká aj vojna?
Napriek tomu je však Hellerova Hlava XXII aj románom, na ktorom sa dá neskutočne dobre zabaviť. Vtipné, bizarné a cynicky kritické. Povinná jazda pre všetkých milovníkov satiry. Aj keď nie je vylúčené, že vám na konci zostane neistý pocit obalený pochybnosťami, či bol román viac komický alebo smutný. Určite však nebudete mať pocit nezmyselne premrhaného času, pretože čím viac budete čítať, tým viac vás kniha bude strhávať a posledných 100 strán prečítate jedným dychom. Nie jednotlivé strany či časti, ale dielo ako celok robí z Hlavy XXII jeden z najdôležitejších a najoriginálnejších románov o 2. svetovej vojne.
Hellerovu klasiku Hlava XXII nájdete v internetovom obchode iPark.sk>>
Kniha na týždeň je projekt TASR, ktorý pripravujeme v spolupráci s recenzným portálom www.book.review.sk.
