Priveľa návodov ako na to

Ste rodená Bratislavčanka, je pre vás hlavné mesto inšpiratívne?

Bratislavu mám veľmi rada, staré uličky, zákutia v parkoch, dunajské nábrežie, a tiež letné korzo – len tak sedieť na terase, pozorovať ľudí a vychutnávať si dobré víno patrí k môjmu obľúbenému „prázdninovému“ programu aj k zdrojom inšpirácie. Stačí zájsť do mesta a človek si hneď vypočuje zaujímavý rozhovor, stane sa svedkom netradičnej situácie alebo vzťahovej scény, vždy je tu čo sledovať, nad čím rozmýšľať, čím sa dať osloviť. Potom si to už len stačí zapamätať a doma pretaviť do konkrétneho príbehu.

Ako by ste charakterizovali vaše postavy? Sú čistou fabuláciou alebo charaktermi odpozorovanými zo života?

Päťdesiat na päťdesiat. Väčšinou majú postavy základ v reálnej osobe, ale neskôr konajú aj hovoria samostatne. Moje postavy nie sú dokonalé, sú z mäsa a kostí, aj keď iba na papieri. Majú svoje chyby, sny, trápenia, zážitky, zvyky, veci, ktoré neznášajú, aj ktoré im robia radosť. Sú to obyčajné ženy, aj keď možno nie v úplne obyčajnom prostredí. Reklamná agentúra či módny časopis je však len atraktívna kulisa, kde sa odohráva presne to isté, čo aj v našich životoch.

S akou najzaujímavejšou reakciou na svoje knihy ste sa dosiaľ stretli?

Pobavila ma pobúrená reakcia hneď pri prvej knihe. Román Loviť alebo nebyť je vraj amorálny a je hanbou, že sa niečo také vtĺka do hláv dnešným ženám. Vysvitlo, že autorka výroku si knihu vlastne neprečítala a súdila len podľa obalu. Pravdupovediac, asi by bola sklamaná, keby si ju prečítala, keďže mojím cieľom naozaj nie je propagácia „lovu na manžela“. Skôr naopak, oveľa amorálnejší je podľa mňa tlak vyvíjaný na ženy, ktoré sú slobodné – a často šťastné. Ešte stále totiž panuje názor, že byť v tridsiatke sama je buď hanba, alebo rovno životná katastrofa. A Bratislava nie je výnimkou.

Podľa obálky zaváňa kontroverziou skôr druhá kniha – Nevidím, nepočujem, milujem. Ako uvádza anotácia, zaostrené je v nej na slovenský šoubiznis, v ktorom muži nie sú až takí hrdinovia, ženy nevinné a láska je najťažšia zo všetkého.

Lákavý svet hviezd a hviezdičiek priťahuje tých, ktorí túžia zažiť povestných pätnásť minút slávy na vlastnej koži a napĺňať stránky bulváru, ale v mojej druhej knihe zohráva tento svet len úlohu akéhosi lakmusového papierika, ktorý ukazuje pravé charaktery, skutočné priateľstvá a fakt, že ani sláva nie je dôkazom, že človek dosiahol to, čo naozaj chcel. Ľudia totiž často prahnú po niečom, čo vlastne vôbec nechcú a ani ich to neurobí šťastnými. A rovnako je to s mužmi. Hoci sa na prvý pohľad môže zdať, že pán Dokonalý je najlepší, akého môžeme mať – a vravia nám to aj všetci okolo nás – pravda môže byť niekde úplne inde...

Bude motív mužsko-ženských vzťahov dominovať aj vo vašej ďalšej tvorbe?  

Posledná kniha Šiesta noc je v podstate zhrnutím zaujímavých momentov týkajúcich sa tejto témy. Ide o zbierku textov, ktorých obsahom sú ženské tajné túžby, ale i naivné očakávania, niekedy nereálne predstavy o mužoch, inokedy až príliš reálne skúsenosti s tými nesprávnymi, omyly v manželstve aj myšlienkové pochody pred rozchodom, a občas hľadanie odpovede na otázku Čo vlastne hľadám a potrebujem vo vzťahu? A hoci je táto téma nevyčerpateľná, nosným motívom ďalšej knihy bude vzťah ženy k sebe samej, k svoju životu a možnostiam, ktoré jej dnešný svet ponúka.

Ako hodnotíte súčasné ženy? Majú to ťažšie ako kedysi? V čom je táto doba podľa vás pre ženy výhodná?

Aj svet žien, tak ako všetko ostatné, prekonal určitý vývoj a jeho dôsledky môžu niektorým ženám vyhovovať a iným zasa nie. Máme viac možností a príležitostí, ale zároveň sa na nás kladie väčšia zodpovednosť a vyššie nároky na samostatnosť. V otázke žensko-mužských vzťahov rezonuje najmä téma emancipácie, no v tomto zastávam jednoduché – ako si kto doma uprace, tak bude mať. Každá z nás by si mala položiť otázku, čo chce a ako si svoj život s mužom predstavuje, a podľa toho sa zariadiť. Aplikácia nejakých všeobecných pravidiel nefunguje.

Nemecký filozof Arthur Schopenhauer povedal, že ľudia mu svojimi ľúbostnými vzťahmi pripomínajú dikobrazy v chladnú zimnú noc. Pritúlia sa k sebe čo najbližšie, aby nezamrzli, ale keď sú už tak blízko, že by si mohli poskytnúť potrebné teplo, dopichajú sa navzájom pichliačmi. Aby predišli ďalšej bolesti a podráždeniu z prílišnej blízkosti, rozpŕchnu sa. Ale potom je im zase zima... Dá sa vôbec prerušiť tento zdanlivo nekonečný cyklus?

Aj keď ľudskými vzťahmi žijeme stále, nikdy na ne nenájdeme zaručený manuál používania. Pretože každý človek je iný a inak ich prežíva. Sú ľudia, ktorí po jednom sklamaní v láske už nedokážu nikdy dôverovať, iní sa vyliečia časom, alebo novou láskou, ďalší sa bránia sklamaniu preventívne, a nepustia si nikoho k telu, a iní naopak, aby neboli tými, ktorým ublížia, chcú ublížiť prví. Nemyslím si, že tu pomôže nejaký konkrétny tip, skôr sa mi zdá, že by ľudia mali viac veriť svojim inštinktom. Tie môžu byť spoľahlivejšie ako tá najlepšie mienená rada.

Spisovatelia väčšinou dúfajú, že každá nová kniha sa bude čitateľom páčiť rovnako, ak nie ešte viac, ako sa páčila tá posledná.

Samozrejme, ktorý autor by niečo také nechcel? Sú dokonca aj takí, ktorí zo strachu, že neprekonajú svoje predchádzajúce úspešné dielo, už nič ďalšie napísať nedokážu. Najlepšie je však na niečo také nemyslieť. Autor predsa nie je stroj, vyvíja sa a každá kniha je výstupom iného životného obdobia, preto nemôže byť rovnaká ako tá pred ňou. Ideálne by bolo každou novou knihou nesklamať existujúce publikum a popritom ešte osloviť nové, ale netreba sa zväzovať priveľkými očakávaniami. Písanie by nemalo byť poznamenané autorským kŕčom, ale naopak, malo by byť z knihy cítiť, že autora bavilo písať ju.

(Celý rozhovor spisovateľky s Martinou Korbovou si prečítate v Knižnej revue 5, ktorá vychádza 7. marca)