ROZHOVOR so Zuzanou Fialovou o sitkome PsychoSimona, duševnom zdraví, veku, psoch aj poľovníkoch

Z rozhovoru sa ďalej dozviete:

•    prečo herečka najradšej cvičí s činkami,
•    ako sa dokáže obrniť voči vonkajším okolnostiam,
•    o jej psíkoch Rudkovi a Baduškovi,
•    o predsudkoch, ktoré môžu skresľovať pohľad na vec, 
•    o tom, prečo neustále prehodnocuje svoje názory,
•    o tom, prečo sa snaží preniknúť do mentálneho sveta poľovníkov,
•    aj o jej novej filmovej úlohe tajomnej dámy, ktorá žije s mačkami. 

V novom jojkárskom sitcome PsychoSimona hráte terapeutku. Naučili ste sa vďaka tejto postave niečo o liečbe duševných problémov?
Simona bola dlho žena v domácnosti a pritom pôsobila ako beauty influencerka. Pracovať začala len preto, že jej manželovi skrachovalo podnikanie a následne dostal infarkt. Simona je presvedčená, že v živote platia pravidlá džungle a v záujme záchrany začne dávať ľuďom vlastne terapeutické rady za strašne veľa peňazí. Je to komédia až groteska, ktorá vlastne imituje dnešných poradcov na sociálnych sieťach. 

Ako teda ľuďom radí?
Je tak od podlahy drsná, že to častokrát zafunguje. 

Herci mi častokrát hovoria, že ich povolanie je veľmi náročné na psychiku. Že si napríklad musia dať po predstavení panáka, aby dokázali zaspať, že nevedia vystúpiť z role, kým nedotočia film, alebo že chytia depku z depresívnej postavy, ktorú hrajú... Ako to zvládate vy? 
Niekto s tým vie pracovať a niekto nie. Existujú mechanizmy na spúšťanie emócií aj na ich vypínanie. Využívajú sa v psychoterapii, ale aj pri práci herca. Bohužiaľ, na našich školách sa veľmi neučia. Niekto s tým preto môže mať problém. A niekto, kto má tieto mechanizmy v podvedomí, dokáže robiť herectvo bez toho, aby v ňom rola zanechávala dozvuky.

Myslím si, že ja mám tie mechanizmy už od detstva, pretože som vyrastala v blízkosti histriónskej osobnosti (prejavuje sa sebadramatizáciou, teatrálnosťou, prehnanými demonštráciami citov... – pozn.red.). Moja psychika to zariadila tak, že dokážem zdravo vypínať emócie a blúdivé myšlienky, ktoré pre mňa nie sú praktické a často bývajú dozvukmi rolí. Je to taká zvláštna racionalizácia, ktorá hercom nie je veľmi vlastná, preto som za ňu vďačná. Prejavuje sa aj tým, že dokážem v sekunde zaspať kedykoľvek, keď to potrebujem. 

Život v modernej spoločnosti je pekných pár desaťročí tak náročný, že stále viac ľudí sa potýka s psychickými problémami. Navštívili ste niekedy psychoterapeuta, alebo ste si sama našli kľúč na zvládanie ťažších období? 
Vyhľadala som terapeutku po tom, čo tragicky zomrel jeden môj blízky človek. Neprešla som hĺbkovou terapiou, ale tým, čomu sa hovorí optimalizácia. Potrebovala som urýchliť procesy trúchlenia. Pri tom som sa musela rýchlo vrátiť do práce, ktorá je naozaj dosť psychicky náročná. 

Akým spôsobom vám odborníčka pomohla?
Nie som internetová influencerka, aby som hádzala instantné rady. Psychológia je veľmi komplexná veda, o ktorej my laici vieme veľmi málo, bolo by nezodpovedné to zovšeobecňovať.

Čo však pomohlo konkrétne vám?
Vyrozprávať sa. Myslím si, že terapia je dobrá aj preto, aby ste tým ťažkým, čo práve spracúvate, nemuseli zaťažovať najbližších alebo priateľov. Niekedy totiž trvá spracovanie problému viac času ako sú mu vaši blízki schopní úprimne a bez vlastnej ujmy venovať. Terapeuti sú však školení aj na to, aby dokázali opakovane počúvať o tej istej veci a pritom im to neubližovalo. Stále hovorím, že tréner a terapeut sú najlepšie 2T pre život človeka. 

Máte teda kondičného trénera?
Mám trénerku vo fitku. 

Koľkokrát v týždni doň chodievate? A čo najradšej cvičíte? 
Som v ňom trikrát v týždni a veľmi rada, vlastne ani neviem prečo, cvičím s činkami. Vôbec sa to nehodí k mojej povahe, ale keď sa sústredím na ten opakujúci sa pohyb s činkou a na to, či ho robím správne, robí mi to veľmi dobre.

Pravidelné športovanie je tiež veľmi účinnou zbraňou voči náporom na psychiku. Snažím sa vrátiť k nedokončenej odpovedi na otázku, čo vám ich pomáha zvládať...
Myslím si, že najväčší nápor na psychiku si ľudia spôsobujú sami, tým, že si berú osobne vonkajšie okolnosti. Pandémia, inflácia, či vojna, to nie sú útoky zamerané na jednotlivca. Sú to nepríjemné okolnosti, ale nie sme v nich sami. Keď si to neuvedomujeme, môže na to narobiť v mysli ohromnú šarapatu.  

Ako sa dá nebrať si to osobne? Sme v tom všetci, no človek sa prirodzene bojí najmä o seba a svojich najbližších. 
Jednoducho, svet vždy bol a je podivuhodné miesto. Dejú sa v ňom zvláštne veci, dobré aj zlé. Psychické zdravie je aj o schopnosti prispôsobiť sa okolnostiam. Keď bola pandémia, tak sme si museli zvyknúť, že od istej hodiny nevychádzame z domu a museli sme sa uskromniť. No dalo sa v tom nájsť aj niečo dobré. Mohli sme sa viac venovať záľubám, rodine, zvieratám. Ja milujem mojich psíkov, viem sa tešiť aj z maličkostí.

Akých máte psíkov?
Náš Rudko je úžasný štvorročný weimarský stavač, pôsobí veľmi ušľachtilo, tvári sa ako pán profesor. Na pochôdzkach v meste však získal prezývku Alain Delon, lebo je krásny. A je aj nežný a láskavý. A Baduško je útulkáč, ktorého sme spoznali, keď už mu hrozilo to najhoršie, tak sme si ho vzali. Napriek tomu, že má ryšavú podsadu, ktorá pĺzne úplne všade. Je to ten najzaliečavejší tvor na Zemi. Keď som bola dieťa, zbožňovala som plyšákov, nie bábiky. Myslím, že preto zbožňujem chlpaté tvory.

Vynoril sa mi obraz dôchodkýň so psíkmi, ktoré vídam na sídlisku. Mám pocit, že sú osamelé a psík je ich jediná spoločnosť. Pripomenuli ste mi tým, že okrem všetkých tých aktuálnych spoločenských tlakov, my ženy zažívame ešte aj tlak na to, aby sme vyzerali mlado, aj keď už na to nemáme vek. Ako pracujete s týmto fenoménom?  
O veku vôbec nerozmýšľam. To robíte vy v médiách. Pýtate sa ma naň, dávate mi ho do zátvorky. Prečo? Prečo nie je dôležité to, čo človek robí a ako žije? 

Vek, rod, povolanie, to všetko uvádzame ako základné informácie o človeku. Inak sa dívate na odpovede mladšieho človeka a inak staršieho. Tým nemám na mysli, že ten mladší musí byť menej rozumný, často je tomu aj naopak. 
Lenže to sú stereotypy a akýkoľvek stereotyp myslenia nás privádza len do tej istej slepej uličky.

Vy by ste boli za to, aby sa vek neuvádzal?
Mne je to jedno. Vy to riešite, ja som to neotvorila. Iba hovorím, že pokiaľ chceme zlepšiť kvalitu nášho života, mali by sme vyjsť zo stereotypných schém myslenia. Nepozerať sa na človeka cez ageizmus (termín označujúci stereotypizáciu a diskrimináciu ľudí na základe veku – pozn.red.). Napríklad neuznávam názor, že starí ľudia už nemajú čo povedať a nemali by voliť. A takisto neuznávam ani názor, že mladí ľudia ešte nemajú voliť a ešte nemajú čo povedať.  

Keby sme sa sústredili na názory ľudí, na ich prácu, a nezaujímalo by nás, či patria bielemu mužovi, alebo mladej žene, tak by sme to, čo hovoria, mohli hodnotiť oveľa zmysluplnejšie. Všetci máme predsudky, nehovorte, že nie. Niekto voči starým chlapom, niekto voči obéznym ženám. A akonáhle sa dívame na to, čo ľudia hovoria, cez prizmu predsudkov, nedokážeme od nich prijať naplno informáciu, hoci by mohla byť pre nás užitočná.

Asi si nerozumieme. Nezhadzujem starých ľudí. Pýtam sa na to, či pociťujete tlak na to, aby ste vyzerali mladšie, lebo o tom hovorí veľa žien a herečiek obzvlášť. Zaujíma ma, či sa nebojíte starnutia, chorôb a bezmocnosti.
A vy sa nebojíte?

Ja sa toho všetkého bojím. Ale tento rozhovor nemá byť o mne. 
Necítim tlak na to, aby som vyzerala mladšie, v práci chcú odo mňa niekedy skôr opak. Bezmocnosti sa bojím, ale robím všetko pre to, aby som bola mentálne aj fyzicky zdravá. Aby som ani nepomyslela na to, že sa to negatívne, čo vymenúvate, stane.

Ono sa to stane, je to prirodzené...
Nemusí to tak byť. Veľa ľudí má v živote to šťastie, že žije aktívne, radostne a v spánku zomrie. Len my to väčšinou vnímame ako tragédiu. Samozrejme, že každý deň o niečo zostarneme, netreba si to brať osobne. Viete, ja sa o seba veľmi starám a teraz nemám na mysli to, že sa krémujem. Vedome sa snažím neprestať byť zvedavá. Zaujímam sa aj o mladšie generácie. Snažím sa neustrnúť v pocite, že už všetko viem a na všetko mám uzatvorené názory. Sama sa snažím svoje názory nabúrať, neustále so sebou o nich diskutujem, aby nezostarli. Vedome robím veci, ktoré prekračujú moju komfortnú zónu. 

O čom teraz so sebou diskutujete? 
O poľovníkoch. Pre mňa je tak absurdné, že niekto sa rozhodne byť poľovníkom. Vážne, skoro trištvrte roka sa tým zaoberám. Chcem pochopiť mentálny proces, ktorý vedie k tomu, že človek sa ráno zobudí, vezme pušku a ide zabiť zviera. To je natoľko mimo môjho sveta, že ma to naozaj úprimne a bez predsudkov zaujíma.

Čo vás k tomu podnietilo?
Uvedomila som si aké silné poľovné štruktúry sú na Slovensku. Je to ako sa deep state (anglický výraz označujúci mocenskú štruktúru fungujúcu nezávisle od politického vedenia štátu - pozn.red.).

Ako k tejto téme získavate informácie? Diskutuje o nej s niekým?
Veľa o tom čítam. Ale aj diskutujem, dokonca aj s poľovníkmi.

Už ste na základe toho k niečomu dospeli? 
Že by z toho mohla byť dobrá divadelná hra.

O poľovníkoch? 
To by bolo veľmi zjednodušene povedané. 

Vy by ste ju napísali aj režírovali? 
Nemusím to byť ja.

Raz ste už režírovali, pred rokom. Išlo o hru Krása nevídaná o dievčatách, ktoré trpia pre ideály krásy nastolené sociálnymi sieťami. Bavilo vás to?
Nemôžem povedať, že bavilo, ale vtedy som sa zaoberala tým, prečo sú dievčatá na Slovensku nešťastné. Tým, že som tú tému premlela sprava aj zľava a zbavila som sa jej, môžem sa zoberať niečím iným. Baví ma byť sama so sebou a rozmýšľať nad kadečím. To je veľmi dobrá a lacná zábava (smiech). 

Keď sme sa dohadovali na rozhovore, vraveli ste, že práve nakrúcate v Prahe. O aký projekt ide – film, či seriál? A o čom bude? 
V Prahe som dotočila film s renovovaným českým režisérom Viktorom Polesným. Veľmi som ho túžila mať v životopise, takže som bola rada, že ma oslovil. Dal mi nádhernú rolu „kočičí paní“ ako hovoria Česi. Je to tajomná bohatá dáma, ktorá žije obklopená mačkami v starej pražskej vile, venuje sa umeniu a miluje mužov, ktorých sa o ňu uchádza až priveľa. Ale viac neprezradím, lebo by to už nebolo tajomné.

Koľko mačiek si s vami zahralo?
Neviem to presne. Mačky sa nedajú skrotiť ako psy, takže tam priebežne pobehovali a nedali sa porátať. Mohlo ich byť okolo pätnásť. 

Predtým ste spomínali svojich psíkov. Máte rada aj mačky?
Všeobecne mám rada zvieratká. Na mačky mám ale trochu alergiu, takže občas, keď sa ku mne príliš priblížili, tieklo mi z pravého oka. Neviem prečo iba z toho jedného. A keď sa o mňa obtierali, vyhádzali sa mi škvrny na krku, ale zvládli sme to spolu statočne. Boli hrozne fajn. Zvieratko v práci vždy upokojí. 

Na čom ešte pracujete?
Teraz mám na stole veľa ponúk, ale ide o dlhodobé projekty a nemám časovú kapacitu na všetky, musím zvážiť, čo stihnem. Medzi nimi jej jeden český seriál, jeden film, štyri divadelné scenáre, z ktorých minimálne dva musím urobiť. Takže rozmýšľam kam čo napasovať. A do toho prichádzajú jednorázovky, ktoré ma bavia, ako napríklad účinkovanie v rozhlase alebo nejaké zábavné odskočenia si od divadelnej a filmovej práce.

Striedate si obdobia pracovného náporu s obdobiami oddychu? 
Robievala som to tak, ale vzhľadom na to, že počas pandémie som míňala našetrené peniaze a teraz zas všetko veľmi zdraželo, tento rok si až tak nedovoľujem hovoriť nie. Kým si znovu nevytvorím finančnú rezervu, budem mať voľného času pomenej. No keďže mám radostnú a pozitívnu povahu, rozhodla som, sa že budem pracovať rada. Ale aj naozaj ma to veľmi baví.