Vilo Rozboril: Na jednej strane som držgroš a na druhej blbec

Kvôli tomuto rozhovoru som vás naháňal pol roka. Váš život zrejme nie je z tých stereotypných...

Môj život je naozaj dosť divoký, ale predovšetkým mám veľa roboty mimo Bratislavy. Sťahoval som sa do hlavného mesta s tým, že sa konečne po mnohých rokoch zájazdového divadelníčenia usadím. Opak je pravdou, z Bratislavy cestujem neustále. Dokonca mi to asi aj vyhovuje. Keď si môžem vybrať, či budem moderovať akciu v Bratislave alebo v Košiciach, tak si vyberiem košickú.

Práve sedíme na terase vášho nového domu, v ktorom ste sa zrejme plánovali usadiť a vychutnávať pukotanie kozuba... Ste usadený?

Nie. Na jednej strane sa mi to veľmi páči a mám tu pocit domova. Na strane druhej som veľmi flexibilný a nemám problém, ak by na to bol dôvod, po roku sa zbaliť a presťahovať. Žiadne také zakorenenie, že už som naveky v Podunajských Biskupiciach a idem si kúpiť hrobku...

Dokážete vôbec doma obsedieť, prečítať knihu, poliať záhradku, pomaznať sa so psom...?

Môj život je naozaj ako na hojdačke, ako ste to raz o mne napísali. Sú momenty, keď by som pocit domáckej nedele nevymenil za nič na svete. Vyhovuje mi však aj to, že teraz je pondelok - pracovný deň, a ja mám voľno. Vôbec mi neprekáža, keď cez víkend, v noci alebo vo sviatok pracujem. Niekoľko rokov pravidelne robievam na Silvestra a celý Štedrý deň. Toto všetko vyvoláva dojem, že nie som práve konzervatívny človek, ale napriek tomu si myslím, že konzervatívny som.

Pokiaľ ide o spomínanú "hojdačku", aké máte momentálne obdobie: rozlietané alebo rodinné?

Skôr by som to delil na rozlietané a usadené. Zodpovednosť k rodine som pociťoval vždy, nech sa o mne popísalo čokoľvek. A aké mám teraz obdobie? Momentálne mám problémy s prasknutou platničkou a najradšej by som sedel mamke pod sukňou. To ale nie je objektívne, lebo je to dané mojím zdravotným stavom.

To, že sa idete s manželkou druhýkrát rozvádzať, je pravda?

Rešpektujem želanie svojej manželky a nebudem sa k tomu vyjadrovať.

K tej prasknutej platničke ste ako prišli?

Problémy s ňou mám už trinásť rokov. Najhoršie je, že platnička sa ozýva stále častejšie. Kedysi to bolo raz za dva roky, teraz každé tri mesiace. Keď ma to drapne, mám pri posteli vedro, lebo nevládzem ísť ani na WC. Našťastie sa mi to po prvej infúzii tak uvoľní, že sa cítim ako Harapes. Ak sa však frekvencia zvýši, budem musieť ísť pod nôž. Ale je to blízko miechy... doktor sa, chudák, šmykne, bojím sa.

Takže sa musíte šetriť. Práce domáceho majstra nechávate na iných?

Ale čoby! Všetci kamaráti ma napríklad presviedčali, aby som si dal trávny koberec. Ja som však držgroš, a nie som ochotný vraziť do toho 100-tisíc korún. Pekne som si kúpil semiačka, s kamarátom Šikom z Banskej Bystrice sme nabehli a tri dni sme zrovnávali, valcovali - a pozrite na výsledok!

A čo záhradkárčenie? Stačí vám na realizáciu ten štvorcový meter vzadu?

Počkajte, to je 12 x 10 metrov, vyše ára! Neverili by ste, čo je tam paradajok. Keď bolo obdobie reďkvičiek, snívalo sa mi o nich. Mal som z každého druhu. Pre mňa je to však relax.

Dovoliť by ste si to mohli. Hovorí sa, že zarábate nekresťansky veľa...

Zarábam viac, než som zarábal v divadle. Keď však vidím štandard bývania hocijakého podnikateľa v okresnom meste, tak nechápem, ako sa o mne môže hovoriť, že zarábam nekresťansky veľa... Určite v rámci svojej roboty patrím k najvyťaženejším slovenským moderátorom, keď si ale zoberiete podnikateľskú špičku, tak sa s ňou nemôžem porovnávať. Je príjemné, že som si mohol postaviť dom bez hypotéky. Ale mám Hyundai na lízing, ktorý stál zľahka cez pol milióna. Keď niekam prídem, všetci sa čudujú: "Rozboril prišiel na hentom!?"

Ste typ, ktorý šetrí a odkladá na časy, keď ho platnička zradí definitívne?

Na jednej strane som držgroš a na druhej "blbec". Šetrím, šetrím, nič si nekúpim. Keď dcéra v obchode vyjde zo skúšobnej kabínky a vidím, že jej to sekne, tak sa ju snažím presvedčiť, že v tom vyzerá hrozne, len aby si to nekúpila. Ale potom ma chytí amok a v priebehu krátkeho času začnem míňať. Na tujky, smriečky... alebo úplné somariny. Práve dnes som sa vybral kúpiť si kreslo - a namiesto neho som priniesol kávovar. Obdivujem šetrného Andrásyho, ten toho musí mať v pančuche!

Meníte sa nejako zásadne pod vplyvom veku?

Určite! Keby som si vybavoval bývanie pred desiatimi rokmi, určite by som uvažoval nad bytom čo najbližšie k centru, hluku, diskotékam, babám... Dnes idem od týchto vecí čo najďalej. Dokonca rozmýšľam, že si tu začnem chovať králiky. Neviem prečo, ale mám taký pocit, že keď ráno vyjdem v slipoch von a skontrolujem si králiky, bude mi dobre.

Aké ste vlastne boli dieťa?

Bol som výrazne hanblivejší a introvertný. Ale určité bláznovstvo vo mne bolo. V puberte som urobil neuveriteľnú vec. Veľmi sa mi páčil seriál Komisár Moulin. Herec, ktorý ho hral - Reniér mal vo vlasoch na čele "kúty". Hrozne sa mi to páčilo, tak som si také "kúty" ako štrnásťročný vyholil. Je to úplná hovadina.

Na obrazovke ste veľmi veselý, ale keď vás človek stretne v spoločnosti, nevyzeráte ako typický zabávač. Necítite sa uprostred smotánky dobre?

Najradšej sa spoločenským akciám vyhýbam. Pol roka som moderoval Smotánku a keď sa to skončilo, spadlo mi zo srdca šesť kameňov.

Na nedávnom vyhlasovaní ankety TOM 2004 vás sprevádzala dcéra. Ako sa ona cíti v takomto nablýskanom svete?

Dcéra študuje siedmy rok v Rakúsku a je dosť mimo slovenského diania. Nedávno ukázala na Juraja Mokrého a spýtala sa: "To je kto?" Vidím však, že už je to mladá dáma, ktorá sa rada zoznamuje s novými ľuďmi. Upodozrievam ju, že jej sa takýto svet bude páčiť oveľa viac ako mne.

Vilomeniny majú už dva a pol roka. Máte dosť nápadov na ďalšie pokračovania?

Myslím, že mám toľko nápadov, aby som to vedel robiť ešte rok. Ale aj vlani som mal pocit, že to potiahnem už len rok. Našťastie sme prišli na nápad stavať proti sebe ľudí z rôznych sociálnych skupín. Musím sa však priznať, že na Vilomeninách mi niekedy prekáža práve tá súťaž, ktorá ide na úkor reality show. Viem si predstaviť reláciu, ktorá by bola crazy talkshow - napríklad s ľuďmi z rómskej osady. Možno raz na to presvedčím vedenie televízie.

Neustále ste v teréne a pracujete s obyčajnými ľuďmi. Zrejme vám všetci rovno tykajú...

To áno. Nazdar, Vilo, mi povie trinásťročný sopliak aj starý chlap pri krčme. Teta roztiahne ruky a zakričí: "Ježišmária, náš Vilko!" a potom sa zháči: "Och, prepáčte, pán Rozboril, ja som sa..." To je v pohode. Tí, ktorým leziem na nervy, sa mi zvyčajne neprihovoria a ak áno, tak skôr rozmýšľam nad ich duševnými pochodmi. Zadeklarovať niekomu, ako ho nemám rád... V minimálnej miere sa stane i to.

Ako vtedy reagujete?

Rozčuľuje ma, keď ma ľudia začnú oslovovať v krčmovej opileckej nálade. Neznášam, keď mi niekto v krčme pošle poldecák. Normálne ho vrátim. Ten človek potom príde za mnou naštvaný, keďže sa chcel pochvastať pred kamarátmi a nevyšlo mu to. Vtedy začínam vykať. Alebo keď za mnou niekto príde o polnoci, že na telefóne má ženu, aby som jej niečo povedal.

Vyhlasujete o sebe, že ste prvoligový klamár. Koľko ste toho naklamali v tomto rozhovore?

Je to trochu inak. Mňa skôr baví vymýšľať si alibi. Ale voči vám som to nemusel robiť, neklamal som vám. Druhá možnosť je, že som klamal aj v tejto poslednej otázke.