EXETER - Ľudia kŕmia zvieratá neustále, či už sú to tie, ktoré plánujú jesť, alebo kačice pri rybníku v parku. Skupina vedcov najnovšie skúmala, odkiaľ pochádza ľudská túžba dávať potravu iným zvieratám a čo to pre ne vlastne znamená. Jednou z možných odpovedí je domestifikácia, ktorá pre niektoré druhy znamená smrť.
Možno ste už niekedy kŕmili kačky či labute kúskom chleba, ktorý vám zostal z pikniku. Experti si nedávno položili otázku, čo vedie ľudí ku kŕmeniu zvierat a ako to ovplyvňuje zvieratá, ľudí a ich spoločné prostredie. Jednou z možných odpovedí je domestifikácia. Práve tá môže byť pre divokých predkov doslova umieračikom. Predkovia koní a dobytka sú dávno vyhynutí a hoci sú v okolí stále vlci, nedarí sa im tak dobre, ako napríklad psom. Niektoré kŕmenie zvierat je čisto praktické. Kurčatá sa kŕmia preto, aby mali ľudia vajcia alebo mäso, kone zase preto, aby dokázali odniesť človeka na svojom chrbte.
Privádza vás do šialenstva mľaskanie či chrúmanie iných? Neurológovia vedia, čo je za tým
Takmer nič o tom, ako ľudia kŕmia zvieratá, nie je úplne pochopené, hlavne preto, že vedci nevenovali tejto téme veľkú pozornosť. A to je predovšetkým to, čo chcú zmeniť vedci v Anglicku a Škótsku. Vďaka štvorročnému grantu od spoločnosti Wellcome Trust sa piati vedci usilujú o multidisciplinárny pokus o čo najlepšiu výživu zvierat a začínajú odpovedať na niektoré záhadné otázky.
Skok do histórie
Hybnou silou projektu s názvom "Od ‚kŕmte vtáky‘ po ‚nekŕmte zvieratá" je Naomi Sykesová, archeologička z Exeterskej univerzity. Kurčatá boli podľa jej slov jedným z druhov zvierat, ktoré ju priviedli k tomuto uhlu pohľadu. Pracovala na niekoľkých starodávnych náleziskách v Británii a bola prekvapená, čo izotopové štúdie fosilizovaných kuracích kostí naznačujú o strave vtákov.
Izotopy sú rôzne formy prvkov, ako je uhlík a dusík, a vedci vďaka nim vedia určiť, čo jedli zvieratá alebo ľudia. Rôzne zrná alebo dokonca zrná z rôznych geografických oblastí poskytujú rôzne výsledky alebo hodnoty. Na miestach, kde našli veľa "kuracích obetí" pre bohov Merkúra a Mithra z čias rímskej okupácie Británie, boli niektoré hodnoty skutočne bizarné.
Zdalo sa, že kurčatá jedli zvláštnu stravu. Sykesová sa o tom rozprávala s kolegami, ktorí jej hovorili, že obetné kurčatá v danom období boli niekedy kŕmené špeciálnou výživou z prosa ako príprava na rituálne zabitie. Nakoniec sa stali hlavným zdrojom potravy. Každopádne sú však jedným príkladom procesu domestikácie, pri ktorom bolo spočiatku dôležitejšie kŕmenie zvierat než ich konzumácia. Okrem svojho náboženstva si Rimania so sebou priniesli aj psy a mačky. Pozostatky mačiek sa nachádzajú v osadách spolu s pozostatkami divokých mačiek, ktoré žili s ľuďmi alebo v ich blízkosti, nie však ako domáce zvieratá, ale ani celkom divoko. „To ma prinútilo premýšľať o mačacej strave, čo ma viedlo k zamysleniu, prečo kŕmime domáce mačky rybami?“ spýtala sa Sykesová.
Zdá sa, že kŕmenie domácich mačiek rybami má niečo spoločné s kresťanstvom. „Myslím si, že mnísi začali chovať mačky prvýkrát, minimálne v Británii, ako domáce zvieratá. Nechávali si ich, pretože mačky žrali myši, ktoré by inak požrali vzácne dokumenty. A samozrejme, mnísi jedia ryby, pretože sú povinní neustále sa postiť,“ vysvetlila Sykesová. Domnieva sa preto, že mnísi kŕmili mačky rybami. Táto prax sa následne rozšírila a trvá dodnes. Archeologička vidí veľkú časť ľudského zvyku kŕmiť zvieratá v domestikácii, keď ich ľudia chytili a vyzvali, aby jedli. To napokon trvá dodnes, obzvlášť v prípade psov a mačiek. Domestifikácia je niečo, čo nielenže pokračovalo v priebehu času, no dokonca sa neustále zrýchľuje.
