PARíŽ - Keď nám začne zlyhávať pamäť, vyvstáva pred nami prízrak Alzheimerovej choroby. Našťastie ide ale najčastejšie iba o planý poplach. S nárastom veku je normálne, že pamäť je trochu menej výkonná. "Starnutie schopnosť pamätať si nemení, alebo len veľmi málo," hovorí profesor Bruno Dubois z kliniky Pitié-Salpêtrière v Paríži.
Ranné vstávanie je podľa odborníka mučenie: Až o tejto hodine by sme mali začať pracovať
"Naopak počas starnutia je normálne, že sa znižujú zdroje pozornosti, ktoré sú nevyhnutné pre zhromažďovanie a registrovanie informácií. Aby sme si niečo dobre pamätali, musíme byť predovšetkým sústredení. Táto etapa sústredenia je často práve tou, ktorá zlyháva. Napríklad keď vložíme seniorovi do ruky predmet, ktorý mu spôsobí rozpaky, ako sú kľúče alebo telefón, v čase, keď robí niečo iné. V tomto prípade nie je nič divné na tom, že zabudne," vysvetľuje Dubois.
Vďaka testom pamäte sú neurológovia schopní presne zistiť, na akej úrovni sa nachádza problém s pamäťou. "Ak sa sťažujeme na pamäť, nemá to najčastejšie nič spoločné s ochorením. Ide o banálny jav, ktorý vyplýva z poruchy pozornosti," hovorí profesor Dubois, ktorého cituje denník Le Figaro.
Inak povedané, ak nedávate pozor vo chvíli, keď si chcete niečo zapamätať, pamäť nefunguje, alebo len čiastočne. A to, čo do nej nebolo zanesené, sa v nej nedá udržať. Navyše s pribúdajúcim vekom je potrebné oveľa viac sa sústrediť, aby sme si niečo zapamätali. Učenie našťastie zostáva možným, ale vyžaduje viac úsilia a sústredenia.
Za určitých podmienok je zjavne ťažké mobilizovať rôzne systémy ukladania informácií do mozgu. Rovnako tak je to pri depresii, v stavoch úzkosti či znepokojenia, pri nedostatku spánku alebo pri užívaní niektorých liekov, ako sú napríklad benzodiazepíny. Zabúdame, že ide predovšetkým o neurochemický jav a o tvorbu spojov medzi miliardami neurónov v mozgu.
Výhodou staršieho mozgu je schopnosť asociácie. Pamäť nie je škatuľa, ktorú možno plniť a keď je plná, tak pretečie. Čím je človek starší, tým viac má spomienok, a teda aj možnosť spájať nové poznatky so staršími. "Čím viac asociácií vytvárate, tým sú väzby silnejšie a pamäť mohutnejšia," hovorí psychológ David Schacter z Harvardovej univerzity. Tento asociatívny systém umožňuje nielen lepšie ukladanie informácií, ale aj ich ľahšie vybavovanie.
A prečo si ľudia tak ťažko pamätajú mená? Problém pamätať si mená tkvie v tom, že ich nie je možné k ničomu priradiť. "Pokiaľ ide o mená osôb, nemôžeme sa pri ich zapamätaní opierať o žiadnu logiku. V mene žiadna logika nie je. Ako nájsť nejakú logiku, nejaké spojenie, aby sme mohli priradiť meno k určitej tvári alebo telu?" pýta sa profesor Dubois. "To nie je možné. Zapamätanie mena môžeme dosiahnuť jeho neustálym opakovaním, táto väzba je ale krehká," dodáva. Nemáme sa teda čím znepokojovať.
Pri Alzheimerovej chorobe je to úplne inak, pretože je postihnuté predovšetkým uchovávanie informácií. A to s tou zvláštnosťou, že chorý nevie o tom, čo zabudol. Navyše pamäť má hrôzu z prázdna, a tak vypĺňa biele miesta bez toho, aby si chorý uvedomoval, že si vymýšľa. To môže jeho blízkych vyviesť z miery.
Pamäť sa zhoršuje podľa toho, ako sa Alzheimerova choroba rozvíja. V počiatočnom štádiu je postihnutá autobiografická pamäť, takže chorý napríklad zabúda, čo robil včera večer. Potom sú zasiahnuté relatívne staršie poznatky a nakoniec pretrvávajú len spomienky z detstva. Problém straty pamäte sa netýka len minulosti, ale tiež utvárania nových spomienok. "Získavanie nových poznatkov sa stáva veľmi ťažkým. Je to, akoby dvierka umožňujúce spomienkam vstúpiť do pamäti, boli uzavreté," hovorí profesor Dubois.
