BRATISLAVA – Český politik a štátnik Edvard Beneš bol druhým prezidentom Československej republiky (ČSR). Od jeho úmrtia uplynie v pondelok 3. septembra 70 rokov. Spolu s Tomášom Garriguom Masarykom a Milanom Rastislavom Štefánikom sa najviac zaslúžil o vznik prvej Československej republiky v roku 1918.
Edvard Beneš sa narodil 28. mája 1884 v českom meste Kožlany. Študoval na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe a na parížskej Sorbonne vo Francúzsku. Vysokoškolské štúdium ukončil najprv doktorátom práv vo francúzskom Dijone, o rok neskôr zložil rigorózne skúšky v Prahe. Tri roky učil na pražskej obchodnej akadémii, neskôr prednášal na Univerzite Karlovej. Keďže v období Rakúska-Uhorska nemala škola vlastnú budovu, konali sa prednášky a semináre na rôznych miestach Prahy.
V začiatkoch prvej svetovej vojny (1914) sa zapojil do organizovania vnútorného odboja proti habsburskej monarchii. Zabezpečoval spojenie medzi Prahou a Tomášom Garriguom Masarykom vo Švajčiarsku. V roku 1915 odišiel do zahraničia, kde spolupracoval s T.G. Masarykom a Milanom Rastislavom Štefánikom. V Paríži organizoval a riadil jednotlivé zložky zahraničnej emigrácie, propagoval československý politický program. Na parížskej Sorbonne vo Francúzsku zorganizoval cyklus prednášok o slovanstve, písal články do francúzskych a českých zahraničných novín.
Podieľal sa na ustanovení Československej národnej rady (1916), kde pôsobil ako generálny tajomník. Spolu s M.R. Štefánikom rokovali s predstaviteľmi dohodových mocností o zriadení samostatných československých vojenských jednotiek, na základe čoho sa postupne vytvorili čs. légie vo Francúzsku (1917), Rusku (1918) a Taliansku (1918). Aj vďaka Benešovej diplomacii uznali Francúzsko, Veľká Británia a Taliansko v roku 1918 Československú národnú radu ako predstaviteľa nového československého štátu.
Po vyhlásení zvrchovanosti ČSR 28. októbra 1918 vymenovali Edvarda Beneša za prvého ministra zahraničných vecí nového štátu vo vláde, ktorú viedol Karel Kramář. Od novembra 1918 v Paríži zabezpečoval rokovania o dovtedy neexistujúcich južných hraniciach Slovenska. Domov sa vrátil až v septembri 1919. V rokoch 1919 až 1926 a 1929 až 1935 bol poslancom Národného zhromaždenia (NZ) ČSR. V rokoch 1921 až 1922 pôsobil vo funkcii predsedu československej vlády.
Ako člen a podpredseda Československej strany národno-socialistickej výrazne ovplyvňoval jej politiku. Pomáhal zakladať Spoločnosť národov (predchodca Organizácie Spojených národov - OSN), bol jej podpredsedom, člen Rady a predsedom (1935). V politike sa orientoval najmä na povojnové Francúzsko, s ktorým v roku 1924 uzavrel spojeneckú zmluvu, a na balkánske krajiny, s ktorými zmluvne vytvoril obranný systém, tzv. Malú dohodu. V roku 1935 uzavrelo Československo spojeneckú zmluvu aj so Zväzom sovietskych socialistických republík (ZSSR).
Po abdikácii T.G. Masaryka zo zdravotných dôvodov zvolili 18. decembra 1935 Edvarda Beneša za prezidenta Československej republiky (ČSR). V roku 1935 formálne vystúpil z Československej strany národne socialistickej. Po prijatí Mníchovského diktátu Edvard Beneš 5. októbra 1938 abdikoval a odišiel najprv do Spojeného kráľovstva, neskôr do USA, kde prednášal na univerzite v Chicagu.
V roku 1940 sa vrátil do Londýna, kde vytvoril tzv. exilovú štátnu reprezentáciu a prevzal funkciu československého prezidenta. Po okupácii Československa a vyhlásení tzv. Slovenského štátu v marci 1939 vyhlásil Mníchovský diktát za neplatný a poslal protest proti okupácii Čiech a Moravy vládam hlavných európskych mocností i USA. V priebehu druhej svetovej vojny Beneš dosiahol uznanie exilovej vlády všetkými spojencami. V decembri 1943 uzavrel novú spojeneckú zmluvu so ZSSR. Na jar 1945 sa Edvard Beneš vrátil na oslobodené územie republiky a v Košiciach vymenoval prvú povojnovú vládu, ktorá prijala 5. apríla 1945 Košický vládny program. V máji 1945 prišiel do Prahy a 28. októbra toho roku bol potvrdený vo funkcii hlavy štátu. Znovuzvolený za československú hlavu štátu bol 19. júna 1946.
V čase okupácie a neexistencie parlamentu vydala exilová vláda prezidentské dekréty, ktoré Edvard Beneš ako najvyšší činiteľ podpisoval, takisto ako aj v prvých povojnových mesiacoch v ČSR. Tie sa často nepresne nazývajú Benešove dekréty. Tieto dokumenty boli výrazom mimoriadnych vojnových a povojnových pomerov a riešili predovšetkým otázku prevzatia moci na oslobodených územiach, obnovy predvojnových a zriadenie nových orgánov a inštitúcií štátnej správy, postavenie nemeckého a maďarského obyvateľstva na československom území, potrestanie spolupráce s nepriateľom v čase vojny.
Vo februári 1948, v čase politickej krízy vyvolanej komunistami, ponúkli 12 ministri demokratických strán Benešovi demisiu, ktorú po nátlaku komunistov 25. februára 1948 prijal. Zostavením novej vlády poveril predsedu Komunistickej strany Československa (KSČ) Klementa Gottwalda.
V máji 1948 sa komunistom pokúsil vzoprieť, keď nechcel podpísať novú československú ústavu pre jej nedemokratický charakter. V júni toho roku rezignoval na úrad prezidenta a o krátky čas, 3. septembra 1948 zomrel v meste Sezimovo Ústí vo veku 64 rokov.
