BRATISLAVA - Dlhé roky sa zdalo, že po famóznom hercovi a režisérovi Paľovi Bielikovi nezostal žiadny potomok. Nakoniec sa ale prihlásila jeho nemanželská dcéra...
Paľo Bielik sa narodil 11. decembra 1910. Vyučil sa za zámočníka. Vystriedal viacero zamestnaní, popritom hral v ochotníckom divadle. V úlohe Jánošíka z rovnomennej hry Jiřího Mahena si ho všimol profesor Karol Plicka a odporučil ho režisérovi Martinovi Fričovi do jeho pripravovaného filmu Jánošík (1935). Upútala ho najmä Bielikova vysoká, takmer dvojmetrová postava, športové založenie a charizma.
Spracovanie legendárneho príbehu o slovenskom ľudovom hrdinovi s výrazným hereckým výkonom Paľa Bielika v titulnej postave vynieslo režisérovi filmu Fričovi československú filmovú cenu za rok 1936 a z Bielika urobilo filmovú hviezdu. Film Jánošík priaznivo prijala i medzinárodná filmová kritika pri jeho uvedení na benátskom filmovom festivale Biennale v Taliansku a predali ho do 32 štátov sveta ako jediný československý film z celého obdobia prvej republiky. Po hereckom debute u režiséra Friča hral Bielik aj v ďalších filmoch tohto významného českého režiséra: Hordubalové (1937) a Čapkovy povídky (1947).
Úspech filmu Jánošík priviedol Paľa Bielika na profesionálnu umeleckú dráhu. V rokoch 1939 až 1942 bol členom SND v Bratislave a potom v rokoch 1943 až 1945 ako režisér krátkych filmov nakrútil niekoľko populárno-náučných filmov. Počas Slovenského národného povstania (SNP) Paľo Bielik nakrútil s Karolom Krškom dokumentárne zábery z povstaleckých bojov, z ktorých v roku 1945 vznikol dokument Za slobodu. Pri nakrúcaní prvého na Slovensku vyrobeného filmu po 2. svetovej vojne Varúj...! (1947), bol Paľo Bielik spoluscenáristom a Fričovým spolurežisérom a vytvoril i jednu z hlavných postáv.
Tri roky po druhej svetovej vojne sa Bielik vyhranil už ako režisér pre svoj prvý celovečerný film Vlčie diery (1948), ktorý ocenili hlavne pre autentickosť z obdobia SNP. Najznámejšie filmy, ktoré ešte režíroval sú: Priehrada (1950), V piatok trinásteho (1953), Štyridsaťštyri (1957), Kapitán Dabač (1959), Jánošík I-II (1962-1963), Majster kat (1966) a i. Okrem réžie sa na svojich filmoch podieľal aj ako autor námetov a scenárov. Po historickej dráme Traja svedkovia (1968) sa ako režisér odmlčal. K filmovej tvorbe sa vrátil v druhej polovici 70. rokov 20. storočia, ale už len ako scenárista.
Keď sa v roku 1948 naplno rozbehla činnosť cenzúrnych orgánov bol film Varúj...! spolu s ďalšími 541 filmami vyradený z filmovej distribúcie, pretože nevyhovel ideologickým kritériám. O rok neskôr pri prehodnocovaní naďalej zostal v trezore, pretože ho komisia považovala za nevhodný z hľadiska ideovej hodnoty. Podobne dopadol aj film Vlčie diery, ktorý "niesol stopy buržoáznej filmovej tvorby i buržoázneho nacionalizmu". Pritom Bielik ešte v roku 1949 za Vlčie diery dostal Slovenskú národnú cenu.
V roku 1955 získal Paľo Bielik titul zaslúžilý umelec, národným umelcom sa stal v roku 1968. Zomrel 23. apríla 1983 po dlhej chorobe v Bratislave. S manželkou Martou nemali žiadnych potomkov a po jej smrti sa zdalo, že sa nebude mať kto starať o jeho hrob v bratislavskom krematóriu. Nakoniec sa našiel príbuzný zo strany Marty Černickej, ale neskôr sa verejne prihlásila aj dcéra legendy, o ktorej sa nevedelo, preto ju nikto nekontaktoval.
Dieťa mal herec a režisér s kolegyňou Annou Marcinekovou. „Moji rodičia neboli zobratí, otec už bol v tom čase ženatý s pani Černickou, ale legálne ma uznal a veľmi sa o mňa staral,“ povedala Katarína Bieliková pred pár rokmi pre Nový čas. Ako dodala, Bielikova manželka ju prijala a mali veľmi dobrý vzťah.
