Charles Bukowski vám nedá na výber. Buď si jeho štýl zamilujete, alebo po prvej polovici knihu zavriete a už sa k nej nevrátite. Teda, ak sa vôbec tak ďaleko dostanete.
Příběhy obyčejného šílenství sú mojím prvým stretnutím s týmto autorom, holdujúcim alkoholu. Na niektorých stranách som aj ja mala pocit, že ďalej to bez pohárika nezvládnem. Jeho príbehy sú totiž veľmi nevyvážené. V niektorých akoby nevedel, čo chce povedať. V iných do vás odrazu nepriamo vlieva životné pravdy a vy sa musíte zastaviť a pokývať hlavou, pretože Bukowski mal opäť pravdu.
„ty oči byly jako špinavý dna bazénů – nic neodrážely.“ Knihu tvorí 34 poviedok z neobyčajne plodného obdobia v živote Charlesa Bukowského. Presnejšie z konca 60. a začiatku 70. rokov. Svojím drsne originálnym štýlom reflektoval existenciálne zúfalstvo, pijanskú samotu, vlastnú koketnosť, perverznosť a morbídny humor, ale aj silnú potrebu lásky a úprimnosti. Niekedy sa nachádza v bare, za mrežami či v byte náhodnej okoloidúcej, inokedy sa sám doma upíja. Kniha Příběhy obyčejného šílenství spolu s knihami Zápisky starého prasáka a Nejkrásnejší ženská ve měste tvoria takzvanú “prasáckou trilogii”.
Jeden z príbehov napríklad rozpráva o dobe, keď bol Bukowski krátko uväznený vo filadelfskom väzení Moyamensing. Ďalší hovorí o zaradení sa do pohodlného spoločenského stáda aj za cenu opustenia vlastných ideálov, tiež o nových smeroch poézie alebo o tom, že vtedajšiemu prezidentovi rozhodne vraj atentát nehrozil. Nie vďaka zvýšeným bezpečnostným opatreniam, „ale protože, komu by se chtělo zabíjet mrtvolu.“ V inom príbehu sa zase dozvedáme, že pre autora sú morom ľudia, ktorí narúšajú jeho súkromie.
„Víte, jak láteří starý babky: „to je HRŮZA, jak si ti mladí lidé ubližujú těmi DROGAMI! to je ale příšerné!“ a pak se na tu bábu podíváte a ono to nemá ani oči, ani zuby, ani mozek, ani duši, ani prdel, ani pusu, nemá to barvu, štávu, humor, nic, prostě kus dřeva, a človek si říka, kampak to dotáhla s těma svejma čajíčkama, sušenkama, kostelem a domkem na rohu ONA?…“
V príbehoch spomína Bukowski naozaj všetko možné. Remeslo spisovateľa, stávkovanie, ženy, sex, znova sex, drogy a vzťahy - väčšinou nešťastné. Autor, ktorý odmietal spájanie s bítnikmi, no napriek tomu ho tam často zaraďujú, v knihe čitateľovi ponúka životy ľudí, ktoré sú nesmierne vzdialené od ideálu amerického sna.
Kniha je plná vulgarizmov a obscénností, ktorými sa môžete príliš skoro presýtiť. Pri čítaní budete musieť často odhodiť aj tie najmenšie puritánske zábrany a brať Bukowského aj s jeho neduhmi. Ja napriek jeho drsnému a „necitlivému“ štýlu písania obdivujem práve ten štýl samotný. Jedinečný a nenapodobniteľný. Aj keď je pravda, že pri niektorých ma 'zabolela' každá ďalšia strana, dá sa nájsť veľa takých, ktoré budete naschvál pretáčať pomalšie, aby ste ich vstrebali čo najhlbšie.
