NEW YORK – Najskôr poriadny nádych a potom kýchnutie, ktoré počuje azda celý dom. Ak vám to niečo pripomína, nie ste sami. Hlasné „otcovské kýchanie“ sa stalo fenoménom aj na sociálnych sieťach, kde sa na ňom zabávajú milióny ľudí. Je však naozaj pravda, že muži a najmä otcovia kýchajú hlasnejšie? Odborníci vysvetlili, čo sa za tým môže skrývať.
Redaktorka denníka New York Post opisuje kýchanie svojho otca ako udalosť, pri ktorej ide všetka nenápadnosť bokom. Najskôr príde dramatický nádych, potom poriadne „hapčí“ sprevádzané pohybom celého tela. Výsledok podľa nej pripomína skôr výkrik než obyčajné kýchnutie a pravidelne vystraší dokonca aj psa.
A rozhodne nie je jediná, kto má doma podobného „kýchača“. Ďalšia žena spomína, že ako dieťa kričala „zemetrasenie“ vždy, keď si jej otec kýchol. Iní zase hovoria o kýchnutiach schopných takmer otriasť stenami.
Fenomén sa medzitým presunul aj na sociálne siete. Videá otcov s mimoriadne hlasným kýchaním nazbierali milióny pozretí a stali sa námetom množstva paródií.
Prečo však niektorí otcovia kýchajú tak neuveriteľne nahlas?
Čo sa vlastne deje, keď kýchneme?
Kýchanie má v našom tele dôležitú úlohu. Pediater, alergológ a imunológ Dr. Zachary Rubin vysvetľuje, že ide v podstate o ochranný reflex, ktorého úlohou je odstrániť dráždivé látky z nosa a horných dýchacích ciest.
Keď niečo podráždi senzorické nervy v nosovej sliznici, vyšlú signál do mozgového kmeňa. Následne sa spustí rýchla séria procesov – človek sa zhlboka nadýchne, uzavrú sa hlasivky, stiahnu sa svaly hrudníka a brucha a napokon dôjde k prudkému vypudeniu vzduchu cez nos a ústaNie každý však pri tomto procese vydá rovnaký zvuk.
Podľa Rubina môže hlasitosť kýchnutia ovplyvňovať viacero faktorov. Patrí medzi ne objem pľúc, sila dýchacích svalov, anatómia nosa, úst a hrdla, ale aj to, do akej miery človek počas kýchania dýchacie cesty otvorí alebo naopak stiahne.
Sú muži jednoducho hlučnejší?
Určitú úlohu môže zohrávať aj biológia. Muži majú vo všeobecnosti väčšie pľúca a dýchacie cesty a dokážu vytvoriť vyšší tlak pri dýchaní. Teoreticky by to teda mohlo viesť aj k silnejšiemu kýchnutiu.
Odborník však upozorňuje, že nepozná presvedčivé dôkazy, podľa ktorých by boli muži biologicky naprogramovaní kýchať dramaticky hlasnejšie než ženy.
Do hry totiž vstupuje aj naše správanie.
Človek dokáže hlasitosť kýchnutia do určitej miery vedome či nevedome ovplyvniť napríklad tým, ako veľmi otvorí ústa alebo ako veľmi sa snaží kýchnutie potlačiť. Hlasný kýchač pri
rodinnom stole teda nemusí byť biologicky odsúdený na to, aby pri každom kýchnutí roztriasol okná.
Rozdiel môže vzniknúť už v detstve
Psychológ Rod Mitchell upozorňuje aj na spoločenské pravidlá, ktoré sa učíme odmalička. Dievčatá sú podľa neho častejšie vedené k tomu, aby boli tichšie, nerobili rozruch a správali sa nenápadne. Postupne sa tieto naučené pravidlá môžu preniesť aj do úplne automatických reakcií, akou je kýchanie.
Chlapci sú síce tiež upozorňovaní na svoje správanie, no podľa psychológa sa pri nich menej zdôrazňuje potreba „nerobiť scénu“.
Muži navyše môžu čeliť odlišným spoločenským očakávaniam. Potláčanie kýchnutia môže byť vnímané ako prílišná snaha kontrolovať prirodzenú reakciu, zatiaľ čo hlasné kýchnutie nemusí vyvolávať rovnakú mieru spoločenského odsúdenia.
Zaujímavé však je, že otcovia oslovení denníkom priznali, že na verejnosti sa svoje kýchanie snažia tlmiť. Doma si však podľa vlastných slov dovolia „pustiť ho naplno“.
Kýchnutie radšej nezadržiavajte
A práve v jednej veci dávajú odborníci hlasno kýchajúcim otcom za pravdu – kýchnutie by sme nemali nasilu zadržiavať.
Podľa Rubina síce u väčšiny ľudí jeho potlačenie nespôsobí katastrofu, no zadržiavanie vzniknutého tlaku nemá veľký význam.
Ak teda cítite, že prichádza kýchnutie, vhodnejšie je nechať ho prebehnúť a kýchnuť do vreckovky alebo do lakťovej jamky.
Zdá sa teda, že otcovia môžu mať v jednej veci pravdu – kýchnutie je lepšie dať von. Kvôli ušným bubienkom ostatných členov domácnosti však možno nemusí byť zakaždým počuť až k susedom.
