J. Knoška ukazuje, ako dlhé roky zvonil. (Zdroj: Nový Čas)
BÁTOVCE - Je asi najstarším slovenským zvonárom. Ján Knoška (75) z Bátoviec v okrese Levice meral dlhých 56 rokov takmer denne cestu do kostolnej zvonice v evanjelickom kostole. Vyše 130 schodov do 50-metrovej výšky zvládal niekedy aj trikrát za deň. Zvonárske žezlo však teraz už odovzdal nástupcovi.
Ak očakávate, že ťažké zvony rozkýva iba veľký chlap, mýlite sa. J. Knoška ich ovládal aj napriek útlej a nižšej postave. „Keď som pracoval v Bátovciach, zvonil som denne. No keď som práve robil inde, pri zvonení ma zastupovali. Niekedy aj
manželka Anna (65). Teraz sa mi už ťažšie chodí. Preto som skončil,“ hovorí dôchodca, ktorého občas volali parížskym zvonárom u Matky Božej. Zvyčajne sa
zvoní na obed, večer, na bohoslužby a pri úmrtí. Na sviatok aj trikrát.
Počas zvonárskej kariéry zažil aj vtipné príhody. „Na prelome starého a nového roku som si vyniesol na zvonicu tranzistor, aby som vedel, kedy je polnoc a presne vtedy som zazvonil. Neskôr ma všetci dolu obdivovali, ako som čas tak presne odhadol,“ prezrádza svoje fígle. Zvoniť sa však musí aj v smutných situáciách. „Najťažšie to je, keď zomrie mladý človek,“ krčí plecami starček. V posledných rokoch sa už ručne nezvoní. Silu rúk nahradila elektrina. „To však nie je ono, ručné zvonenie malo svoje čaro,“ myslí si J. Knoška.
Počas zvonárskej kariéry zažil aj vtipné príhody. „Na prelome starého a nového roku som si vyniesol na zvonicu tranzistor, aby som vedel, kedy je polnoc a presne vtedy som zazvonil. Neskôr ma všetci dolu obdivovali, ako som čas tak presne odhadol,“ prezrádza svoje fígle. Zvoniť sa však musí aj v smutných situáciách. „Najťažšie to je, keď zomrie mladý človek,“ krčí plecami starček. V posledných rokoch sa už ručne nezvoní. Silu rúk nahradila elektrina. „To však nie je ono, ručné zvonenie malo svoje čaro,“ myslí si J. Knoška.
