RÍM - Pápež František sa domnieva, že zastavenie podávania liekov v prípade zomierajúcich pacientov by v niektorých prípadoch malo byť prípustné. Pápež však zdôraznil, že eutanázia "aj naďalej nie je dovolená".
Uvádza sa to v pápežovom posolstve k účastníkom konferencie Svetového lekárskeho združenia, ktorá sa vo štvrtok a piatok koná vo Vatikáne. Konferencia je venovaná otázkam spojeným s koncom života a novým výzvam v oblasti bioetiky.
František vo svojom posolstve napísal, že "vehementnú terapiu" terminálne chorých pacientov nemožno obhajovať učením katolíckej cirkvi o posvätnosti života.
Podľa pápeža neexistuje povinnosť používať "každý možný prostriedok" pre umierajúcich pacientov. Spresnil, že pozastavenie alebo zastavenie liečby môže byť "morálne legálne".
Pápež sa domnieva, že treba nájsť rovnováhu medzi úsilím lekárov predĺžiť život chorého a zodpovedným rozhodnutím ukončiť jeho liečbu v situácii, keď je smrť neodvratná.
Upozornil pritom, že z etického hľadiska sa takáto situácia úplne odlišuje od eutanázie, ktorá "aj naďalej nie je dovolená", pretože "vždy ukončuje život a úmyselne spôsobuje smrť".
Kategorickým imperatívom podľa pápeža je nikdy neopustiť chorého, ale prejavovať mu lásku - ako rodič, dieťa, partner či lekár alebo zdravotná sestra. "Aj keď nie vždy dokážeme zaručiť vyliečenie, vždy môžeme a máme poskytnúť starostlivosť a brániť tej najväčšej úzkosti a utrpeniu pri umieraní, ktorými sú bolesť a samota," píše sa v posolstve pápeža, ktorý vyzdvihuje nezastupiteľnú rolu paliatívnej medicíny.
František v posolstve uznáva pokrok v lekárskych odboroch i postupoch, dodáva však, že ich využívanie nie je vždy na prospech pacientovi. Vysvetlil, že nové postupy môžu podporovať alebo nahradiť isté fyziologické funkcie, čo však nie je to isté ako podpora zdravia. V tejto súvislosti František vo svojom posolstve brojí za "väčšiu múdrosť", pretože existuje "pokušenie zotrvať pri liečebných postupoch, ktoré záujmom danej osoby neslúžia najlepšie".
Vo svojom posolstve sa pápež dotkol aj problému "systematickej tendencie k rastu nerovnosti vo vzťahu k zdravotníckej starostlivosti", a to globálne - medzi jednotlivými kontinentmi i medzi jednotlivcami, a to obzvlášť v prosperujúcich krajinách, kde možnosti zdravotnej starostlivosti často závisia viac od ekonomických zdrojov ako od skutočnej nutnosti liečby.
