Patrik Švajda: Kto uráža Zlaticu, uráža mňa!

Chce sa vám donekonečna reagovať na otázky o priateľke? Vyzerá to už, že váš vzťah riešia všetci – okrem vás samotných. Nemáte chuť to na dlhý čas jednou vetou komentovať?

Zlatku milujem. Už sedem rokov máme šťastný, spokojný a silný vzťah. Nedovolím, aby ktokoľvek ubližoval Zlatke, ale aj mne spochybňovaním nášho vzťahu a vymýšľaním si rôznych kríz. Stretávajú sa aj naši rodičia, plánujeme spoločné dovolenky, naše rodiny majú veľmi priateľské vzťahy. Taká je pravda a všetko ostatné sú výmysly.

Vráťme sa do hlbšej minulosti. Máte o dvadsať rokov menej a ste v rodičovskom dome v Lipovej. Čo vidíte?

Najprv panelák v Šuranoch, kde sme bývali do mojich desiatich rokov, potom rodinný dom, ktorý sa naši rozhodli postaviť. Prírodu, kamarátov, malú sestru Luciu, ako sa hrá s autíčkami, nie s bábikami. Mamu, ako stále niečo počíta, a otca, ako majstruje v dome.

Už je asi na dôchodku. Čo robil predtým?

Pracoval takmer tridsať rokov v Elitexe ako mechanik NC strojov. Boli to také veľké spriadacie súpravy. Elitex patril libereckému koncernu a jednotlivé súčasti zariadení vyvážali do Ruska. Na istý čas sa tam ocitol aj otec. Vrátil sa s veľkými fúzami a my sme sa smiali, že vyzerá ako ruský mužík. Potom pracoval v Írsku, kde stavali tuším nemocnicu. Môj otec je totiž veľký odborník. Na všetko.

Podali ste sa naňho?

Nie, v tomto sa líšime. Pre mňa je murárčina, elektrina a iné odborné mužské práce španielska dedina. Otcovi stačí dať do ruky polienko a na druhý deň vám z neho urobí sošku. Mame postavil v záhrade za mesiac altánok, lebo ho chcela. Vraj načo ho kupovať, keď ho môže urobiť sám. Nešikovný bol iba raz. Skrátil si pár prstov.

Ako sa to prihodilo?

Mal som vtedy asi sedemnásť. Čosi majstroval v garáži a omylom sa mu zapla hobľovačka. Odnieslo si to zopár prstov, ale našťastie len končeky. Bol to veľmi nepríjemný zážitok. Preňho aj pre mňa. Odviezli ho do nemocnice, zle to znášal, lebo jeho predstava – mňa živia ruky – na istý čas utrpela poriadnu ranu. Nedávno oslávil šesťdesiatku a veselo majstruje ďalej. Práve rekonštruuje kúpeľňu.

Zobraziť galériu (5)

 (Zdroj: Život)

Spomínali ste, že mama stále niečo počítala. To ste boli takí bohatí?

Nie, pracovala dlhé roky v sporiteľni, teraz je riaditeľkou pobočky banky v Šuranoch. Celý jej život sa spája s bankovníctvom; počítala peniaze, riešila úvery, zmluvy. Je veľmi šikovná. A dáma v pravom zmysle slova, ktorá nevie oddychovať, presne tak ako otec. Doma sa pani riaditeľka mení na klasickú domácu paniu...

Riaditeľuje aj doma?

Áno, myslím, že aj doma. (Smiech.) Doma je vždy navarené, lebo cesta mojich synov zo školy vedie priamo k babke. Pozrieť, čo pribudlo v chladničke, hrať sa hry, pozrieť telku a potom domov, učiť sa. Klasický dedinský život.

Pravidelnou súčasťou tohto života ste stále aj vy. Je známe, že ak nevysielate, určite vás nájdeme v Lipovej. Žije tam aj vaša sestra Lucia (28)?

Nežije, býva v Šuranoch a je vydatá. Práve stavajú dom. Teraz má bábätko, z ktorého sa všetci tešíme, pretože po ňom túžila a dlho naň čakala. So Zlatkou sme krstní rodičia. Šťastná je najmä babka. Konečne má vnučku, ktorej môže na rozdiel od vnukov kupovať pukačkové sponky a iné ozdoby.

Od Lucie ste o osem rokov starší, vaše záujmy sa iste neprekrývali. Boli ste aspoň veľký brat ochranca?

Čisto teoreticky som bol, prakticky však nikdy nenastala situácia, aby som ju musel zachraňovať. Skôr sa u nás doma spomína na to, ako som využíval jej súťaživosť. Podobne ako ja športovala a jediné, čo na ňu platilo, boli olympijské kategórie – rýchlejšie, silnejšie, vyššie. Ak sa mi teda nechcelo vstať z postele a mal som chuť na nejaké jedlo, doniesla ho iba vtedy, keď som vymyslel súťaž: stihneš za dve minúty uvariť párky? Na stopky sa dala nachytať vždy a občas som to zneužíval. (Smiech).

Voľný čas trávite so synmi. Paťo je už pubertiak, Samo má sedem rokov. Keď sa spolu vyberiete do lesa či na športovisko, nachádzate v ich správaní črty – toto som celý ja?

Detstvo mojich synov sa dá naozaj prirovnať k môjmu. Patrik sa na mňa podobá. Rastie ako z vody, z týždňa na týždeň vidím, ako sa ťahá do výšky. Dokonca aj nohu má už takmer takú veľkú ako ja. Začal používať moje poľovnícke topánky. Svoje veci nachádzam čoraz častejšie v stave, že sa s nimi určite niečo dialo. Napríklad topánky sú zablatenejšie, ako som ich nechal.

Zobraziť galériu (5)

 (Zdroj: Život)

A povahovo?

Do mojej povahy sedí skôr Samko. Je to taký malý výmyselník, všestranný, bezprostredný, nikoho sa nehanbí, ničoho sa nebojí. Paťo je tichší. Skôr sa na mňa podobá fyzicky, Samo povahovo.

Keď sme si dohovárali rozhovor, práve ste sa chystali s chlapcami do lesa. Určite nebudem prvá, kto sa vás opýta, ako môže mať niekto koníčka poľovníctvo.

Poľovníctvo je najmä o ochrane a starostlivosti o zver. To väčšina ľudí ani len netuší a je to škoda. Mám rád prírodu, investujem do jej ochrany a tiež do kŕmenia zveri, ale nie som lovec, ktorého baví zabíjanie. Aj synov sa snažím viesť, aby si prírodu vážili a starali sa o ňu. Oveľa radšej ako na lov ideme s chlapcami niekoľko kilometrov do lesa, vezmeme vrece kukurice, aby sme ju nasypali zvieratám. Minulý týždeň som mal auto plne naložené repou, nechcite vedieť, ako vyzeralo. Motať sa po lese ma baví, je to kus môjho života.

Zrejme preto ste nedávno investovali do chalupy?

Teraz som si pre zmenu splnil detský sen ja. Stojí v horách a so Zlatkou si to predstavujeme tak, že ju dáme do poriadku a budú sa tam stretávať naše rodiny. Napríklad na Vianoce alebo pri rodinných oslavách. Budeme chodiť na hríby, grilovať, oslavovať jubileá. Moja aj Zlatkina mama tam majú nachystané dve skalky a otcovia trochu roboty (smiech). Samozrejme, budeme im pomáhať.

Vaše smerovanie, mám na mysli pôvodné povolanie učiteľa, rodičia výrazne ovplyvnili. Otec hrával dlhodobo futbal.

Po otcovi som zdedil súťaživosť a zmysel pre spravodlivosť, od mamy istú dávku exhibicionizmu, dravosti a chuti presadiť sa. S atletikou som začal v trinástich a v štrnástich som získal titul majstra Slovenska.

V izbe máte, ak dobre počítam, 12 medailí z majstrovstiev, krátko ste učili zemepis a telesnú. Bavilo vás to vôbec?

Dva mesiace som učil na gymnáziu a potom rok a pol v základnej škole. Baviť ma to bavilo, ale... Učiteľstvo je veľmi pekné, len, žiaľ, slabo platené povolanie. Vtedy som skúsil aj s kolegom šťastie na konkurze do Markízy. Vyšlo to.

Zobraziť galériu (5)

 (Zdroj: Nový Čas)

Exmanželka býva s deťmi tristo metrov od rodičovského domu. V čase rozvodu nebývajú vzťahy najlepšie, dnes ste na tom ako?

Myslím, že v pohode. Vieme sa dohodnúť na podstatných veciach, nehádame sa. Do kontaktu prichádzame, keď idem za malými.

Ako redaktor športu ste boli v odbore fundovaný, keď ste však dostali šancu v hlavnom spravodajstve, verili ste si?

Ponuka do spravodajstva prišla vo chvíli, keď Jarka Hargašová odchádzala na stáž do Ameriky. Predtým som už tri roky zarezával v športovej redakcii. Bolo to veľmi rýchle a času na rozhodovanie veľa nebolo. Vlado Repčík vtedy odchádzal z postu moderátora Televíznych novín na post šéfa Markízy a firma potrebovala obsadiť miesto moderátora po boku Anety Pariškovej. Spočiatku som mal obavy. Vedel som, koľko členov má parlament, a iné elementárne otázky, ale v politike som naozaj doma nebol. Veľa vecí ma mohlo zaskočiť. Našťastie sa tak nestalo, postupne som sa zorientoval. Dnes viem všetko, čo musí dobrý moderátor ovládať. Nie je to len čítanie. Viem, ako má príspevok vyzerať, čo by malo byť jeho podstatou, a dokonca aj ako sa strihá. Do moderátorského kresla som totiž zasadol po štvorročnej práci redaktora.

To, čo hovoríte, odporuje všeobecnému názoru, že ste len čítači správ?

Čítač správ? (Smiech.) Každému, kto si to myslí, by som doprial, aby si to vyskúšal. Nech si pripraví text a odprezentuje ho pred miliónom divákov a potom si pustí nahrávku, ako mu to šlo. Je to náročná práca. Každý je dobrý v niečom inom a o tom je život. Aj moderátori sú rôzni, niektorí prečítajú, čo im redaktor nachystá, niektorí si texty urobia sami. Ja si svoje vstupy upravujem, pretože je to pre dobré odprezentovanie nevyhnutné. Môže sa totiž stať, že vypadne čítačka alebo redaktor z linky a vtedy musíte pohotovo reagovať. Ak neviete, o čo ide, a príspevku nerozumiete, skončili ste.

Najmä teraz, v novom formáte a v novom šate. Vy ste chytili úplný začiatok.

Som rád, že som mohol byť prvý. Vôbec som sa nezamýšľal nad tým, že by sa mohlo niečo pokaziť. Boli sme pripravení.

Pribudlo vám pre nový systém podávania informácií roboty?

Pribudlo. Kedysi sme mali čas aj na kávičku. V prvom týždni vysielania mi dokonca Zlatka nosila obedy do redakcie. Od 14. hodiny, keď je porada, si delíme čas doslova na sekundy. Musíme urobiť upútavku do rádia, na sedemnástkové správy, na devätnástkové správy, pripraviť si vstupy, texty do sedemnástkových novín. Do hedlainov o 19. a do Televíznych novín dnes. Samozrejme, že kmitá celá redakcia, veď vysielame počas dňa niekedy až 35 príspevkov. Sú to fofry.

Zobraziť galériu (5)

Vaša prvá kolegyňa Aneta bola povestná tým, že najradšej moderovala v papučkách. Vy?

Myslím, že Aneta v papučkách nemoderovala. V minisukni určite áno. (Smiech.) Papuče a bermudy, hlavne v letných mesiacoch, som praktizoval ja. Žiaľ, na tento luxus môžem zabudnúť, pretože nový šat relácie nás ukazuje celých...

Mnohokrát sa súkromný život moderátorov pretriasa v médiách. Ak vyjdú za sebou tri titulky v dni, keď máte službu, je ťažšie zasadnúť na svoju moderátorskú stoličku?

Záleží na tom, či je tá titulka pozitívna, alebo negatívna. Či je pravdivá, alebo si ju novinár vymyslel bez toho, aby nám dal priestor na reakciu. Podstatné je to, či ste vyrovnaný so svojím svedomím. Ja so svojím som.

Mnoho vašich kolegov opustilo materskú televíziu a teraz sú z nich väčšinou hovorcovia. Vás nik nechcel, alebo ste nemali záujem?

Ponúk som mal niekoľko, ale neprijal som ich. Moderujem najsledovanejšiu reláciu v najsledovanejšej televízii a nič iné ma momentálne nezaujíma. Prestupom by moja hodnota klesla. A robiť hovorcu, ktorý je závislý od politickej budúcnosti svojho šéfa, ma vôbec neláka.

V tom prípade by ste mohli dostať už len vyššiu funkciu v Markíze...

Nezamýšľam sa nad tým, čím by som mohol byť, ale nad tým, ako prácu zlepšovať a modernizovať prejav. Teraz je na to priestor. Momentálne som so svojou prácou nadmieru spokojný, načo by som menil?

Možno pre lepšie peniaze?

Nepoviem nič nové, ale človek by mal robiť to, čo ho baví. Mať viac peňazí a nebyť šťastný? S finančným ohodnotením som spokojný a súčasný stav považujem za ideálny. Mám prácu, ktorá ma baví, čas na deti, rodinu, koníčky.

Svojím spôsobom sa živíte aj telom. Keď sa pozriete do zrkadla, čo by potrebovalo nutne zlepšiť?

Začínajú mi odchádzať kĺby, ramená. Tento rok mi dalo Bailando poriadne zabrať, potrebujem aspoň tri mesiace pokoj, len neviem, či to zvládnem. Zdvíhačky sú namáhavé a ,vďaka’ nim sa ohlásili staršie zranenia.

Čo všetko ste si zapríčinili?

Trafil ma oštep. V sedemnástich. Pomáhal som kamarátovi, ktorý hádzal. Pri poslednom pokuse oštep vyletel, dostal sa do slnka, takže som ho nevidel, a zrazu letel kolmo na mňa. Spanikáril som, ale včas som sa uhol a trafil ma iba sem (ukáže na ľavý bok). Našťastie, netrafil nič vnútri. Ako chalan som si takmer vypichol oko. Naháňali sme sa okolo ostrihaných záhonov ruží a spadol mi na ne šál. Zohol som sa... dva týžde som mal zalepené oko.

Buďte teraz trochu narcis. Čo by ste na sebe vymenili? Nos? Oči? Uši?

Nie som Mexičan (smiech)! Kult tela, ktorý vládne v Latinskej Amerike, ma šokoval. Všetci tam súťažia, kto je krajší, kto má guľatejší zadok a väčšie bicepsy. Chlapi nosia vypchávky v slipoch. Vpredu alebo vzadu. Ja som so svojou vizážou spokojný. Raz mi vypadajú vlasy a pribudnú vrásky. Všetkých nás to čaká. Nie som typ, čo trávi pol hodiny v maskérni toto mi spravte inak, tento vlas mi trčí... To nie!