PRAHA - Speváčka Ema Destinnová patrila k tým, ktorých talent najprv objavili za hranicami jej rodnej zeme. Neskôr si užívala celosvetovú slávu. Celý život sa však vraj trápila nenaplnenou láskou, kvôli ktorej chcela spáchať samovraždu.
Emílie Věnceslava Pavlína Kittlová sa narodila 26. februára 1878 v Prahe vo vtedajšom Rakúsko-Uhorsku. Pochádzala zo zámožnej a váženej pražskej rodiny. Nádherný hlas zdedila po matke, ktorá spev študovala a krátko vystupovala v parížskej opere vo Francúzsku.
Mladá všestranne umelecky nadaná Emílie pôvodne študovala hru na husle a klavír, v osemnástich písala divadelné hry, ktoré uviedli pražské divadlá. Keď sa nakoniec rozhodla pre spev, umelecké meno si zvolila po svojej učiteľke spevu Márii Destinovej-Löwelovej.
Napriek nespornému talentu Destinovú odmietli v pražskom Národnom divadle a v nemeckých Drážďanoch jej vyčítali slabú muzikálnosť. Nakoniec v roku 1898 získala angažmán v berlínskej Dvornej opere v Nemecku. Tu sa v úlohe Santuzie v Mascagniho opere Sedliak gavalier predstavila tak bravúrne, že jej ihneď ponúkli ďalšie úlohy: Alžbetu vo Wagnerovom Tannhäuserovi, Carmen v Bizetovej opere, Mignon v rovnomennej Thomasovej opere a mnohé iné. Okrem iných naštudovala aj svetovú premiéru Straussovej Salome.
Fascinujúcim hlasom si Ema Destinová postupne podmanila publikum. V roku 1906 získala angažmán vo Veľkej Británii v londýnskej kráľovskej opere Covent Garden, hosťovala v rakúskej Viedni, v Nemecku vo Frankfurte nad Mohanom, v Mníchove a oslnila divákov i vo Veľkej opere v Paríži vo Francúzsku. Vrchol umeleckej slávy však pre ňu predstavovalo pôsobenie v najprestížnejšej opernej scéne sveta, v newyorskej Metropolitnej opere, kde vystupovala od roku 1908. Výrazne zažiarila v Pucciniho opere Dievča zo zlatého Západu, kde spievala spolu so slávnym tenorom Enricom Carusom hlavnú úlohu.
Od roku 1901 hosťovala umelkyňa v Národnom divadle v Prahe, kde si bravúrnym stvárnením repertoáru viac ako 80 veľkých operných úloh získala prezývku "Božská Ema". V roku 1911 sa stretla v Londýne s kráľovským párom a pri príležitosti korunovácie Juraja V. a kráľovnej Mary spievala v londýnskej Covent Garden hymny národov v šiestich jazykoch.
Destinovej hviezdnu kariéru prerušila prvá svetová vojna, keď jej v roku 1916 doma zastavili umeleckú činnosť pre jej vlastenecké snahy. Nie vždy bol jej osobný život idylický a úspešný. Svoje pocity neskôr opísala vo svojej literárnej tvorbe. Istý čas bola priateľkou maliara Alfonsa Muchu a bývala počas letných mesiacov na zámku v Zbirohu.
Neskôr už vystupovala sporadicky, posledný raz v roku 1928 v Londýne.
Žila potom v súkromí svojho zámočku v Stráži nad Nežárkou, ktorého okolie a prírodu milovala a kam sa vždy utiekala. V súčasnosti sa v ňom nachádza múzejná expozícia, ktorá je prechádzkou celým životom a dielom tejto významnej osobnosti.
Ema bola raz vydatá. 45-ročná sa vydala za českého dôstojníka, nešlo však o šťastné manželstvo. Speváčka mala predtým vraj romániky s Enricom Carusom či Giacomom Pucinim, bola zamilovaná aj do Dinha Gillyho, ktorého učila spev. Jej prvou láskou bol cyklista Jindřich Vodílek, ktorý sa ale nepozdával jej otcovi a nakoniec sa rozišli. Mladá umelkyňa vtedy vraj chcela vyskočiť z okna a v poslednej chvíli ju zachránil rodinný priateľ.
Práve jemu neskôr v korešpondencii napísala: „Som taký úbohý tvor, ktorého v živote málokto hladil, málokto bozkával. A ktorý tak prahol po čistej, úprimnej a nesebeckej láske.”
Ema Destinová zomrela 28. januára 1930 v Českých Budějoviciach.
Poctu speváčke svetového formátu vyjadruje jej portrét na českej bankovke v hodnote dvetisíc korún.
