BRATISLAVA - August 1968 je pripomienkou odvahy ľudí, ktorí sa odmietli zmieriť s tým, že o ich krajine a ich budúcnosti rozhodne niekto iný. Aj preto si dnes musíme uvedomovať hodnotu slobody, demokracie a suverenity. V súvislosti s 58. výročím okupácie Československa to uviedol na sociálnej sieti prezident SR Peter Pellegrini.
archívne video
Nie sú samozrejmosťou a ich zachovanie si vyžaduje našu každodennú zodpovednosť. „Našou úlohou je urobiť všetko pre to, aby sa už nikdy neopakovala doba, keď o osude našej krajiny rozhodovala cudzia moc a sloboda jej občanov bola pošliapaná,“ uviedol prezident.
„Pred 58 rokmi sa pre ľudí v našej vlasti zo dňa na deň zmenil život. Príchod okupačných vojsk 21. augusta 1968 znamenal nielen koniec nádejí na reformu spoločnosti, ale aj ďalšie desaťročia, počas ktorých sloboda nebola samozrejmosťou,“ poznamenala hlava štátu. Mnohí prišli o možnosť slobodne hovoriť, študovať, pracovať či rozhodovať o vlastnom živote.
„Deň obetí okupácie Československa je príležitosťou vzdať úctu všetkým, ktorým okupácia zmenila život, vzala sny a možnosť žiť podľa vlastného presvedčenia,“ povedal prezident. Ako dodal, spomíname aj na tých, ktorí za svoju túžbu po slobode zaplatili najvyššiu cenu.
Na dátum 21. augusta 1968 nesmieme zabudnúť, nesie v sebe silný odkaz, uviedol Raši
Na dátum 21. augusta 1968 nesmieme zabudnúť. Aj po desaťročiach v sebe nesie silný odkaz. V súvislosti s 58. výročím okupácie Československa to uviedol na sociálnej sieti predseda Národnej rady SR Richard Raši (Hlas-SD). „Vpád vojsk Varšavskej zmluvy do Československa násilne ukončil nádej ľudí na slobodnejší život. Tanky v uliciach nám pripomenuli krutú pravdu, že o osude žiadneho národa nesmie rozhodovať cudzia moc a sila zbraní,“ uviedol predseda parlamentu. Pripomenul, že aj po desaťročiach má august 1968 silný odkaz pre súčasnosť. „Sloboda, mier a suverenita nie sú samozrejmosťou. Vidíme to aj dnes. Musíme ich chrániť, vážiť si ich a nikdy nepripustiť, aby právo silnejšieho stálo nad právom národov rozhodovať o vlastnej budúcnosti,“ povedal.
Úctu si podľa Rašiho zaslúžia všetci, ktorí za svoju odvahu postaviť sa okupácii zaplatili životom, aj tí, ktorí sa vtedy odmietli zmieriť s neslobodou. „Nezabúdajme. Pretože národ, ktorý pozná svoju minulosť, dokáže zodpovednejšie chrániť svoju budúcnosť. Pripomínajme si udalosti z tohto roku a buďme vždy ostražití, ak chce na slobodný život a demokratické zriadenie siahnuť ktokoľvek,“ uzavrel.
Na udalosti 21. augusta 1968 podľa Božíka nesmieme zabudnúť
Na udalosti 21. augusta 1968 nesmieme zabudnúť. Nielen preto, aby sme si pripomínali minulosť, ale najmä preto, aby sme si uvedomovali hodnotu slobody, demokracie, suverenity a práva ľudí rozhodovať o budúcnosti svojej krajiny. V súvislosti s 58. výročím okupácie Československa to uviedol predseda Združenia miest a obcí Slovenska (ZMOS) Jozef Božik. „Pred 58 rokmi sa začala jedna z najtemnejších kapitol našich moderných dejín, keď hranice Československa prekročili vojská Varšavskej zmluvy. Do našej krajiny vstúpili cudzie tanky a vojaci, aby zastavili reformný proces a nádeje ľudí na slobodnejšiu, otvorenejšiu a demokratickejšiu spoločnosť,“ uviedol predseda ZMOS. Invázia priniesla obete na životoch, strach, ponižovanie a následné desaťročia neslobody a normalizácie.
Pre ZMOS má tento odkaz osobitný význam. „Samospráva je založená na princípe, že o veciach verejných sa má rozhodovať čo najbližšie k ľuďom. Obce a mestá sú miestom, kde demokracia nie je iba slovom v ústave, ale každodennou realitou. Rozhodnutia, ktoré prijímame, priamo ovplyvňujú školy, verejné priestory, sociálne služby, kultúru, rozvoj územia a predovšetkým kvalitu života ľudí,“ uviedol Božik. Ako doplnil, august 1968 nám zároveň pripomína, aké následky môže mať, keď je slobodné rozhodovanie nahradené mocou a silou. História nás podľa jeho slov „učí, že sloboda ani suverenita nie sú samozrejmosťou a vyžadujú si našu ochranu a zodpovednosť“.
Podľa Božika teraz, keď v Európe opäť prebieha vojna a medzinárodné právo a suverenita štátov sú vystavené vážnym skúškam, je tento historický odkaz mimoriadne aktuálny. „O to dôležitejšie je stáť na strane mieru, demokracie, medzinárodného práva a rešpektovania práva každého štátu a jeho občanov rozhodovať o svojej budúcnosti,“ uviedol. Povinnosťou podľa šéfa ZMOS-u je hovoriť o auguste 1968 aj mladým ľuďom. „Generácia, ktorá túto udalosť zažila, postupne odchádza a pre čoraz viac mladých Slovákov je 21. august iba dátumom v učebnici dejepisu. Nemal by ním zostať,“ poznamenal. Zároveň dodal, „nech je odkaz 21. augusta 1968 pre nás všetkých jasný, že o budúcnosti Slovenska, našich miest a obcí musíme rozhodovať slobodne, demokraticky a sami“.
Český historik rozobral okupáciu 1968
Dramatické chvíle po obsadení Československa v roku 1968 zažívali okrem iných aj zamestnanci Československej televízie (ČST), ktorí sa napriek prekážkam snažili za každú cenu udržať vysielanie. Pripájali sa z utajených provizórnych štúdií, z ktorých po odhalení okupantmi utekali, aby hľadali ďalšie vhodné miesta. Kľúčové okamihy krízového vysielania priblížil český historik médií, dokumentarista a vedúci Katedry mediálnych štúdií na Fakulte sociálnych vied Univerzity Karlovej (FSV UK) v Prahe Martin Štoll.
Podobne ako v celej spoločnosti, aj v televízii sa v roku 1968 po nástupe Alexandra Dubčeka k moci prejavilo uvoľňovanie režimu. Vznikli nové relácie, v ktorých zaznievala kritika systému, redaktori poukazovali na chyby a problémy. „Bol to nádejeplný dynamický rok, keď sa dokonca podarilo oficiálne zrušiť cenzúru. Keď ste sa pozerali na televíznu obrazovku, chodili tam bežne aj politici, rôzni ministri, ktorí hovorili úplne otvorene. Rozprávali z hlavy, nemali to napísané, nikde to nečítali,“ podotkol Štoll.
To sa však nepáčilo Sovietom. A hoci generálny tajomník Komunistickej strany ZSSR Leonid Brežnev opakovane žiadal vedenie ČSSR, aby odvolalo vtedajšieho riaditeľa ČST Jiřího Pelikána, Dubček to neurobil. Keď v auguste 1968 vtrhli do ČSSR vojská Varšavskej zmluvy, v televízii boli ľudia odhodlaní informovať otvorene a vysielať za každú cenu. Podobne ako rozhlas, aj ČST bola kľúčovým cieľom okupantov. Vďaka vynaliezavosti a odvahe sa zamestnancom podarilo utajene vysielať s rôznymi prerušeniami dva týždne.
Udalosti od 21. augusta do 4. septembra označil Štoll za kovbojku alebo aj takzvaný „eastern“, ktorý by si podľa neho zaslúžil filmové spracovanie, aké sa nedávno dostalo Československému rozhlasu vo filme Vlny. Situácia v televízii bola totiž podľa neho ešte dramatickejšia. „Keď sa zamestnanci dozvedeli, že sa toto deje, prišli ráno do Měšťanskej besedy (dom na Jungmannovej ulici v centre Prahy - pozn. TASR), kde bolo hlavné štúdio, a začali vysielať. Skončilo sa to, keď do štúdia vstúpili prví okupanti. Takže pracovníci televízie utiekli do ďalšieho štúdia, ktoré bolo neďaleko - do bývalého kina Skaut -, a znovu sa pripojili do vysielania. Okupanti to našli veľmi rýchlo, dokonca to skončilo streľbou v priamom prenose, keď jednu kameru rozstrelil okupant. Potom sa tí zamestnanci rozhodli, že sa rozdelia na tri skupiny a pokúsia sa vysielať z rôznych miest, ako to len pôjde. A tým, samozrejme, toho okupanta dezorientovali,“ priblížil historik.
Prvá skupina odišla na rozostavané Kavčí hory, ktoré sú v súčasnosti sídlom Českej televízie. Vtedy to bol len skelet budovy, ktorý nemal ani všetky okná. Napriek tomu sa im odtiaľ podarilo vysielať prostredníctvom prenosového vozu. Druhé provizórne pracovisko vzniklo v pracovisku Tesly Hloubětín, kde sa vyrábali rozhlasové a televízne prijímače. Táto skupina sa však neskôr presúvala na ďalšie miesta v Prahe.
Tretia skupina bola podľa slov Štolla najakčnejšia, lebo sa vydala za Prahu. Najskôr odišla na vysielač Cukrák v okrese Praha-Západ. Tam ju však okupanti čoskoro našli. „Posledný záber vysielania bol tank, ktorý sa blíži a vchádza do toho areálu. Oni sa zobrali, utiekli zadom, nasadli do áut a išli ďalej - na vysielač Krašov pri Plzni,“ pokračoval Štoll s tým, že zakrátko boli odhalení aj na tomto mieste. Utiekli preto na vysielač Kleť pri Českých Budějoviciach, odkiaľ prerušovane vysielali až do návratu československej delegácie z Moskvy 27. augusta. Podobne sa podľa historika snažili v provizórnych podmienkach vysielať aj pracovníci štúdií v Brne, Ostrave či Bratislave. Na ostravskom okruhu vydržali až do 4. septembra, keď bolo obnovené pravidelné vysielanie. Aktivitu zamestnancov televízie bežní ľudia podľa Štolla podporovali a snažili sa im pomáhať, nosili im napríklad jedlo.
Podotkol, že televízia už vtedy zohrávala v spoločnosti významnú úlohu. Pripomenul, že kým milión koncesionárov (majiteľov televízora) v ČSSR dosiahla v roku 1961, teda osem rokov po začiatku vysielania, dva milióny mala už v roku 1963 a ďalší milión v roku 1969. Šesťdesiate roky podľa neho pre televíziu znamenali raketový rast. „Takže tie pokusy o vysielanie medzi 21. augustom a 4. septembrom videlo skutočne veľa ľudí: 2,9 milióna koncesionárov krát diváci, ktorí pri tom sedeli a chodili k susedom a podobne, takže to bolo skutočne masové,“ zdôraznil. Okrem toho sa niekoľkým filmárom aj televíznym pracovníkom podarilo dostať so zábermi okupácie do Viedne a z rakúskej ORF sa tieto obrázky rozšírili do celého sveta.
Následky na seba nenechali dlho čakať - v septembri bola obnovená cenzúra. Aj napriek tomu ľudia verili, že sa situácia zmení a okupačné vojská odídu. Ich nádeje však postupne mizli. Zásadný moment pre pracovníkov televízie aj rozhlasu podľa Štolla nastal, keď v apríli 1969 ÚV KSČ prijal uznesenie, že vysielanie od 21. augusta do 4. septembra bolo ilegálne. Na základe toho, ako sa účastníci protiokupačného vysielania k udalostiam postavili, bolo rozhodnuté o ich osude.
„Novinári boli vyzvaní: kto sa bude verejne kajať, bude mu odpustené. No, samozrejme, nebolo im odpustené. Kajali sa, zlomili sa a nakoniec už nikdy nedostali tie miesta, ktoré mali predtým,“ podotkol Štoll. Dodal, že v dôsledku toho, ako sa televízia zbavila najschopnejších ľudí, prvé roky nového desaťročia výrazne klesla jej kvalita a v 70. rokoch v spoločnosti zohrávala najmä „umŕtvovaciu a zábavnú rolu“.
