BRATISLAVA – Slováci, azda len ako máloktorý národ, sú podľa historika Ústavu pamäti národa Martina Lacka, veľmi kritickí k svojim politickým osobnostiam a len pri máloktorej nájdu všeobecnú zhodu. Výnimkou je podľa neho generál Milan Rastislav Štefánik, ktorý je dnes skôr akôr historická osobnosť vnímaný ako symbol.
Ako povedal Lacko v rozhovore, určite k tomu prispela aj jeho predčasná smrť. „Tým, že zahynul ešte pred vstupom do rozhašterenej domácej politiky, je akceptovaný všetkými politickými prúdmi, v uctievaní jeho pamiatky sa aj dnes zjednotia zástupcovia všetkých slovenských konfesií i politických smerov,“ povedal Lacko.
Veľkej úcty sa Štefánikovi dostalo podľa Lacka ako v prvej ČSR, tak aj v prvej SR, i keď jednotlivé režimy akcentovali rozdielne momenty. „Kým v medzivojnovom období bol uctievaný ako spoluzakladateľ republiky, v rokoch 1939 – 1945 sa zvýrazňoval jeho protiboľševický postoj. Po násilnom zániku Slovenskej republiky sa v roku 1945 znova dostal medzi „najvyššiu“ trojicu, vedľa otcov ČSR T. G. Masaryka a E. Beneša,“ povedal s tým, že totálny zlom nastal po roku 1948, keď ho komunistická ideológia – znova spolu s Masarykom a Benešom – zaradila do jednej skupiny „agentov západných imperialistov“. Jeho meno bolo odstránené z učebníc, z námestí a ulíc zas zmizli jeho názvy, pamätné tabule a sochy.
Okrem všeobecného uznania nesporných Štefánikových zásluh z exilu sa do pamäti národa vryla predovšetkým jeho predčasná tragická smrť. „Ľudia na Slovensku o ňom v roku 1918 prakticky nič nevedeli. Do ich povedomia vošiel až po svojej smrti. I dnes možno konštatovať, že ak jeho život a výsledky práce zjednocujú, jeho smrť vyvoláva vášnivé diskusie,“ uviedol Lacko. Hoci viacero indícií svedčí o leteckej nehode, ani dnes podľa neho túto verziu nemožno plne potvrdiť. „Faktom ostáva, že dvaja najsilnejší muži prvej ČSR, Masaryk a Beneš, nemali tohto Slováka práve v láske. Stačí pozrieť na funkciu, akú najväčší slovenský bojovník za Česko-Slovensko v oslobodenej republike dostal – kreslo ministra vojny v čase, keď sa vojna už skončila,“ zdôraznil Lacko s tým, že možno povedať, že jeho smrť im politicky „nahrala do karát“. Podľa neho nič na tom nezmení ani ideológia politickej korektnosti, ktorá v posledných rokoch ovládla médiá a ktorá za jedinú správnu vyhlásila teóriu o „nehode“.
Štefánik prišiel o život 4. mája 1919 pri leteckom nešťastí v Ivanke pri Dunaji. Štefánik bol generál francúzskej armády, jedna z najvýznamnejších osobností moderných slovenských dejín. Narodil sa 21. júla 1880 v Košariskách v národne uvedomelej rodine evanjelického farára ako šieste z 12 detí. Stavebníctvo a astronómiu študoval na Univerzite Karlovej v Prahe. Po obhájení dizertácie o novej hviezde v súhvezdí Cassiopea sa vedeckému bádaniu venoval v Meudonskej hvezdárni v Paríži. V r. 1912 získal francúzske občianstvo. V r. 1914-18 bol v službách francúzskej armády a diplomacie a súčasne sa stal spolu s Tomášom Garrigue Masarykom a Edvardom Benešom hlavným predstaviteľom čs. odboja, usilujúceho o vytvorenie samostatného československého štátu.
Od októbra 1918 bol prvým československým ministrom národnej obrany, od novembra 1918 ministrom vojny. Okolnosti havárie talianskeho bombardovacieho lietadla Caproni 450, pri ktorom zahynuli generál M. R. Štefánik, pilot Gabriele Aggiusti, poručík Giotto Mancinelli Scotti a seržant Umberto Merlini, ostali dosiaľ nevyjasnené.
Na Bradle nad Brezovou pod Bradlom 4. mája 1924 položili základný kameň mohyly gen. Milanovi Rastislavovi Štefánikovi. Autorom pamätníka bol architekt Dušan Jurkovič v spolupráci so staviteľom Janom Paclom. Pri stavbe sa použilo 194 vagónov travertínu. Mohyla bola odhalená 23. septembra 1928, Jurkovič v r. 1933 za ňu získal Veľkú Katzovu cenu.
