NANKING - Nankingský masaker v Číne, ku ktorému došlo v priebehu asi siedmich týždňov na prelome rokov 1937 až 1937, predstavoval jednu z najtragickejších kapitol druhej čínsko-japonskej vojny. Zahynulo počas neho podľa odhadov zahynulo 150-tisíc až 300-tisíc Číňanov, prevažne civilistov. Dodnes je to kontroverzná téma vo vzájomných čínsko-japonských vzťahoch, pri ktorej sa historici i nacionalisti navzájom osočujú z dôvodne nepresných formulácií. Japonská armáda obsadila Nanking 13. decembra 1937.
Druhá čínsko-japonská vojna začala nenápadne - neplánovanou potýčkou medzi oddielmi oboch krajín v júli 1937 v oblasti Pekingu. Čoskoro sa ale rozšírila a prerástla na vojnu totálnu. Medzi niektorými japonskými dôstojníkmi narastali v polovici 30. rokov obavy, že sa kuomingtanská vláda so sídlom v Nankingu spojí so Sovietskym zväzom a ohrozí tak japonský bábkový štát Mandžukuo z juhu. Po nečakane dlhej, ale víťaznej bitke o Šanghaj sa japonská armáda v novembri 1937 vydala dobyť 300 km vzdialené hlavné mesto, do ktorého sa uchýlili porážkou demoralizované čínske jednotky.
So zvesťami o blížiacej sa nepriateľskej armáde začali čínski vojaci v okolí Nankingu páliť a ničiť všetko, z čoho by japonskí okupanti mohli mať úžitok. Z mesta odcestovali predstavitelia kuomingtanskej vlády na čele s Čankajškom a takmer všetkými cudzincami, až na 22 odvážlivcov. Tí vytvorili výbor na čele s Johnom Rabom a v západnej štvrti mesta vyhlásili tzv. Nankingskú zónu bezpečia, ktorá mala chrániť utečencov.
Japonské jednotky prerazili posledné línie odporu a 9. decembra stanuli pred mestskými bránami Nankingu. Nasledujúcu noc sa na mesto zniesli propagandistické letáky vyzývajúce ku kapitulácii. Po tom, čo Japonci nedostali očakávanú odpoveď, zavelil vrchný veliteľ japonskej armády v centrálnej Číne Iwane Macui na útok. Po dvoch dňoch ťažkej kanonády a leteckého bombardovania vydal čínsky generál Tchang Šeng-č rozkaz na ústup. Medzi vydesenými čínskymi vojakmi vrátane ich veliteľov zavládol počas ústupu totálny chaos - niektorí strhávali oblečenie z civilistov, aby splynuli s davom, iných zasiahla guľka vlastných spolubojovníkov, ďalší sa utopili v rieke Jang-c-ťiang. Šiesta a šestnásta divízia japonskej armády tak bez vojenského odporu vstúpila za hradby mesta 13. decembra.
Útok japonskej armády sprevádzalo znásilňovanie (20-tisíc prípadov), podpaľačstvo (tretina mesta ľahla popolom), lúpeže, rabovanie a hromadné popravy, ktoré zasiahli mesto s polmiliónovým obyvateľstvom. Celkové odhady počtu obetí sa rozchádzajú; na vojenskom súde v Tokiu sa hovorilo o 155-tisíc obetiach, Medzinárodný vojenský tribunál pre ďaleký východ odhadol ich počet na 260-tisíc, Čína tvrdí, že ich bolo dokonca 300-tisíc. Tento údaj je vrytý aj do kamennej steny Pamätníka obetí masakru v Nankingu. Čína bola neskôr pobúrená japonskými učebnicami dejepisu, ktoré vyšli po druhej svetovej vojne a počet obetí odhadovali len na tritisíc a krutosti spáchané japonskou armádou značne bagatelizovali.
Po obsadení najdôležitejších čínskych oblastí vrátane prístavov zriadili Japonci v Nankingu bábkovú vládu. Násilnosti ustúpili až po tom, čo Tokio začalo sťahovať svoje vojská z mesta koncom januára 1938. Druhá čínsko-japonská vojna však skončila až v septembri 1945, keď sa japonské oddiely vzdali Čankajškovým nacionalistom a sovietskej Červenej armáde.
Tokijský vojnový tribunál, ktorý sa zaoberal japonskými vojnovými zločinami po druhej svetovej vojne, odsúdil generála Macuiho na trest smrti obesením. Súdnemu pojednávaniu ale unikol ďalší veliteľ japonskej armády v Nankingu, princ Asaka Jasuhiko, na ktorého sa ako to člena cisárskej rodiny vzťahovala imunita amerického generála Douglasa.
