KAMPALA - K dovolenke snov v Afrike patrí podľa Paava Taimista a Hanny Meinanderovej z Helsínk aj trochu vzrušenia a mrazenia v chrbte. V tanzanskom parku Serengeti obdivovali levy pri love a videli aj obrovské stáda pakoní a zebier tiahnucich krajinou. S až posvätnou úctou obdivovali snehovú čiapku Kilimandžára, ktorú preslávil Ernest Hemingway, a usrkávali pritom gin s tonikom. "Bola to cesta do raja," rozplývajú sa v rozhovore s agentúrou DPA. Pred cestou späť do Európy však majú mladí Fíni v pláne navštíviť ešte jednu turistickú atrakciu: mučiace komory ugandského prezidenta Idiho Amina.
Paavo a Hanna stoja pred šachtou vedúcou do červenej pôdy ugandskej metropoly Kampaly. Je zima. "Toto sú mučiace komory Idiho Amina," vysvetľuje sprievodca Allan Kakembo s rutinou muža, ktorý podobné prehliadky organizuje už päť rokov. "Zahynulo tu až 25.000 ľudí: Zastrelili ich, ubili palicami, rozsekali mačetami," hovorí.
Idi Amin sa k moci v Ugande dostal po puči v roku 1971 a čoskoro sa preslávil pod prezývkami africký kat či Hitler Afriky. Jeho hrôzovláde padli za obeť státisíce ľudí. Až v roku 1979 urobil jeho krutostiam prietrž zásah tanzánskych vojsk.
Kakembov hlas sa odráža od betónových múrov. Návštevníci stoja uprostred veľkej mláky. Kakembo ukazuje na zem a hovorí: "Do vody pustili prúd - dokonalá metóda, ako ľudí mučiť a zároveň im zabrániť v úteku."
Návšteve miest spojených s hrôzami a utrpením v nedávnej minulosti sa hovorí "temná turistika". Je síce malým, ale rastúcim odvetvím turistického priemyslu. Čím ďalej viac ľudí totiž túži uvidieť hory kostí v pamätníkoch rwandskej genocídy z roku 1994 alebo sa prejsť po takzvaných vražedných poliach Červených Khmérov neďaleko kambodžskej metropoly Phnompenhu. Niektoré cestovné kancelárie organizujú cesty do Černobyľu, otrlí jedinci jazdia za poznaním do Iraku či Afganistanu.
Brit Geoff Hann také "dobrodružné cesty" ponúka. Jeho kancelária Hinterland Travel sa zamerala práve na Irak a Afganistan a pýši sa tým, že v roku 2015 zorganizovala "napriek chaotickým podmienkam, ktoré práve v regióne panujú," deväť ciest do severného Iraku. Hannovi, ktorý v tejto oblasti podniká už od začiatku 70. rokov, ide vraj hlavne o miestnu kultúru. Že jeho služby využívajú dobrodruhovia, ktorí chcú cítiť vôňu strelného prachu, mu ale nevadí: "Hlavne, že obchod po pár rokoch stagnácie zase rastie."
Hrôzovláda Idiho Amina, ktorú od súčasnosti delia len necelé štyri desiatky rokov, sa v Ugande väčšinou zametá pod koberec. V temnej kobke pod Kampalou nie je ani jediný panel s informáciami, ktoré by opisovali nepochopiteľné udalosti, ktorá sa tu odohrávali. Všetko pôsobí, ako by niekto obete odpratal pred malou chvíľou.
Posledný deň Adolfa Hitlera: Nový dokument odhaľuje, ako Hitler ukončil svoj život
Už niekoľko rokov je ale zastávka v niekdajšom ugandskom pekle pevnou súčasťou jednodňových výletov po metropole. "Po uvedení filmu o Idim Aminovi Posledný škótsky kráľ to začalo," hovorí Kakembo. "Hlavne turisti z Európy a Ameriky chceli vidieť, kde katan robil svoje ohavnosti," hovorí.
Kakembo je v skutočnosti maliar a sníva o tom, že bude vystavovať v Európe. Keď ale obchod s hrôzou začal naberať na obrátkach aj v Afrike, odložil štetec a paletu a nechal sa preškoliť. A jeho nové zamestnanie sa mu zjavne vypláca. "V hlavnej letnej sezóne tu mám v mučiacej komore naraz napríklad 30 až 40 turistov," hovorí. Zo vstupného v prepočte asi troch eur síce nič nedostane, "ale spokojní zákazníci dávajú štedré prepitné".
Allan Kakembo sníva o tom, že sprievodcovstvo čoskoro prenechá svojmu nasledovníkovi. Na facebooku sa nedávno zoznámil s človekom, ktorý chce jeho obrazy vystaviť v Európe. Na cestu do nej si ale najprv musí zarobiť. Po prehliadke mučiacej komory Kakembo fínskych turistov zavádza do svojej malej galérie. Jeho olejomaľby sú veľké a pestré. Ukazujú africkú každodennosť. Taimisto a Meinanderová sa ale len krátko rozhliadnu a odchádzajú. Kvôli umeniu sem totiž neprišli.
