BELEHRAD/ATÉNY/PRAHA - Nemecký útok na Grécko a Juhosláviu, ktorý sa začal 6. apríla 1941, zapojil nacistické vedenie do bojov, o ktoré vôbec nestálo a navyše z pohľadu Adolfa Hitlera nepriaznivo ovplyvnilo inváziu do ZSSR. Nemecká činnosť na Balkáne si vynútila dve veci: prvá bol neúspech talianskeho ťaženia v Grécku, kde sa Mussoliniho vojaci ocitli na hrane porážky, druhým potom búrlivá reakcia juhoslovanskej verejnosti na pakt s Berlínom a následná zmena vlády v Belehrade.
Nemecký zásah proti obom krajinám sa síce podaril, Juhoslávia kapitulovala 17. apríla, Grécko o šesť dní neskôr, nasadenie nemalého počtu síl ale viedlo k odloženiu operácie Barbarossa o päť týždňov. Útok na Sovietsky zväz sa tak namiesto plánovanej polovice mája začal až 22. júna 1941, čo spolu s nástupom povestnej ruskej zimy bolo pre Hitlerove sily vo svojom dôsledku osudné. Na Balkáne navyše museli zostať značné sily, pretože v Grécku aj Juhoslávii vzniklo silné partizánske hnutie.
Z väčšiny Grécka sa Nemci najprv stiahli a správu krajiny nechali Talianom (hoci ekonomicky krajinu kontroloval Berlín), ale po talianskej kapitulácii v septembri 1943 sa do úlohy okupantov vrátili. Vydržali do jesene 1944, kedy bola krajina oslobodená Britmi.
Iná bola situácia v Juhoslávii, rozdelenej na časti okupované Nemcami, Talianmi, Maďarmi alebo Bulharmi - a tiež fašistický Nezávislý štát Chorvátsko. Tu nakoniec získali na sile komunistickí partizáni, ktorí s podporou Moskvy i Západu nakoniec oslobodili väčšinu krajiny sami.
