LONDÝN - Adolf Hitler bol nacistické monštrum, ktoré sa podpísalo pod smrť miliónov ľudí. Čo ale mnohí nevedeli je, že mu pri tom pomáhali aj ženy, ktoré boli rovnako zvrátené ako on. Píše sa to v novej knihe, v ktorej sa objavujú desivé svedectvá o tom, ako sa v časoch Tretej ríše vraždili deti.
Erni Petriová sa vracala domov z nákupu, keď zbadala, ako sa na okraji cesty krčí šesť takmer nahých chlapcov. Keďže bola vydatá za príslušníka jednotiek SS, hneď vedela, čo sú zač. Museli to byť Židia, ktorí utiekli z vlaku prevážajúceho ich do vyhladzovacieho tábora.
Dvadsaťtriročná blondínka mala sama už dve deti, tak zobrala podvyživených chlapcov vo veku šesť až dvanásť rokov k sebe, utíšila ich a dala im najesť. Potom ich zaviedla do lesa, postavila na okraj hlbokej jamy a postupne zozadu do krku zastrelila.
Táto schizofrenická kombinácia milujúcej matky a chladnokrvnej vrahyne nebola v nacistickom Nemecku ničím ojedinelým. V novej knihe, ktorá vyšla pod názvom Nacistické fúrie: Nemky v nacistických vražedných poliach od historičky Wendy Lowerovej sa píše o desiatkach podobných hrozivých príbehov. Roky pátrania a skúmania rôznych materiálov z obdobia druhej svetovej vojny dokazujú, že ženy boli minimálne tak isto kruté ako muži.
Svedectvá, z ktorých naskakuje husia koža
Lowerová v archívoch objavila informácie o desiatkách tisícoch Nemiek, ktoré vykonávali "masové, monštruózne vraždenie". Niečo, o čom by si každý myslel, že by tzv. jemnejšie pohlavie nebolo nikdy schopné. Holokaust sa totiž všeobecne chápe ako trestný čin spáchaný mužmi. Tretia ríša však bola plná aj žien, ktoré pracovali ako stráže koncentračného tábora. Napríklad taká Irma Gresová a Ilse Kochová zachádzali do takých extrémov, že inak ako "netvormi" sa ich ani nazvať nedá.
Vraždiace monštrá
Nacistické Nemecko bolo považované za mužský svet, kde sa ženy riadili rozkazmi Hitlera. Ich činnosť sa obmedzila na Kinder, Küche, Kirche, čiže deti, kuchyňu a kostol. Preto aj z holokaustu boli obviňovaní len muži. To je ale podľa Lowerovej úplný nezmysel. Tvrdí, že ženy na ňom nesú rovnakú zodpovednosť, pretože boli taktiež súčasťou morálneho úpadku započatého Hitlerom. Od chvíle, kedy sa nacisti dostali k moci a nastolili politiku árijskej rasovej čistoty, množstvo zdravotných sestier sa podieľalo na zabití telesne a mentálne postihnutých pacientov.
Pauline Kneisslerová pracovala na zámku Grafeneck, ktorý bol jedným z vraždiacich centier, kde prebiehla Program eutanázie, nazývaný aj T4. V 40. rokoch tu bolo zabitých najmenej 10 tisíc postihnutých ľudí. Kneisslerová osobne chodila po nemeckých psychiatriách a každý deň vyberala 70 pacientov, ktoré previezla na zámok a poslala do plynovej komory. Smrť oxidom uhoľnatým podľa nej "nebola zlá, pretože nebolela".
Na vraždení sa podieľali aj pôrodné asistentky. Mnohým ženám tvrdili, že ich plody, resp. novonarodené deti vykazujú nejaké postihnutie a odporučili im potrat, eutanáziu i sterilizáciu. Najväčšie zverstvá sa údajne diali na "Divokom východe", územiach, ktoré si Hitler podmanil. Išlo o Poľsko, Ukrajinu a niektoré časti Ruska. Pol milióna žien sa stalo vodcovými komplicmi, keď sa zapojilo do genocídy, aká vo svete nemá obdobu. Stovky sekretárok napísali príkazy na zabitie a detaily o jednotlivých masakroch uchovávali v zložkách.
Do kriminálneho šialenstva bola zapletená aj Liselotte Meierová. Od svojho šéfa, dôstojníka SS, bola takmer na nerozoznanie. Vždy, keď organizoval párty na snehu, počas ktorej lovil a zabíjal Židov, akokeby to bol nejaký šport, ho nasledovala.
Ďalšou bola manželka veliteľa koncentračného tábora Liseli Willhausová, ktorá zvykla sedávať na balkóne a len tak "zo srandy" strieľala na židovských väzňov s puškou. Dvadsaťdvaročná sekretárka Johanna Altvaterová, ktorá na Ukrajine pracovala pre regionálneho komisára Wilhelma Westerheideho, hrala ešte významnejšiu úlohu. Počas likvidácie židovského geta v jazdeckých nohaviciach pichala do mužov, žien a detí, ktorí nastupovali do vozu, akokeby bola pastier dobytka. Jej špecialitou však bolo podľa výpovede viacerých svedkov zabíjanie detí. Napochodovala do nemocnice, vybrala si jedno dieťa, odviedla ho na balkón tretieho poschodia a zhodila dolu na chodník. To isté urobila s väčšinou ostatných detí. Niektorým sa podarilo prežiť, no utrpeli ťažké zranenia a boli doživotne zmrzačené. Inokedy zas deti nalákala na sladkosti. Keď otvorili ústa, rýchlo im do nich vložila malú pištoľ a strelila. Taktiež sa vyžívala v tom, keď chytila nejaké batoľa za nohy a trieskala ním o stenu, akokeby prášila rohožku. "Taký sadizmus som u ženy nikdy nevidel. Do konca života to budem mať pred očami," povedal otec, ktorému Altvaterová takto zabité dieťa hodila k nohám.
Násilie na deťoch praktikovala i Josephine Blocková, ktorá bola manželkou gestapáka. Raz k nej v tábore pribehlo malé dievčatko a prosilo ju o pomoc. Mladá žena ho schmatla za vlasy, udrela päsťami, zhodila na zem a dupala po hlave, až kým dieťa nezomrelo. Zúfalí rodičia často prichádzali za Blockovou, pretože si mysleli, že ako matka bude mať zľutovanie. Ona ale namiesto toho do nich tvrdo narazila detským kočíkom, s ktorým sa prechádzala po ulici. Týmto spôsobom mala raz dokonca zabiť jedno židovské dieťa.
Nepotrestané
Všetky spomínané ženy s výnimkou Petriovej za svoje zločiny nikdy nepykali a po výsluchu boli prepustené na slobodu. Po vojne pokračovali vo svojich životoch, akoby Hitlerova éra bola len nejaká nočná mora a nikdy sa nestala. Akurát Irni si odsedela tridsať rokov.
"Predpoklad, že násilie nie je ženskou charakteristikou, a že ženy nie sú schopné masového vraždenia, je nabúraný. A s ním aj nádej, že polovica ľudstva bude chrániť deti a zaistí tak budúcnosť a prežitie ľudstva," poznamenala Lowerová s tým, že nacistický režim zmobilizoval celú generáciu mladých žien, ktoré boli ochotné prijať násilie za svoje.
Z holokaustu by si malo ľudstvo zobrať jedno ponaučenie, a síce, že to nie je niečo, čo patrí do minulosti. Nemôžeme to zamiesť pod koberec a jednoducho zabudnúť, holokaust je tu stále s nami.
