POPRAD - Hrôzy druhej svetovej vojny navždy zmenili podobu sveta, napriek tomu sa aj dnes nájdu ľudia, ktorí ich popierajú. Spomienky sa však vymazať nedajú a hlasy obetí a ich príbuzných nikdy neutíchnu. Práve svedectvá tých málo preživších nám najlepšie priblížia, prečo by sa história už nikdy nemala opakovať. Pri príbehoch dievčat, ktoré boli v prvom slovenskom transporte do Osvienčimu, sa tisnú slzy do očí.
O transportoch do koncentračných táborov už toho bolo napísaného veľa, aj tak si však len málokto dokáže predstaviť peklo na zemi, ktorému boli celé rodiny vystavené. Pochopiť tieto hrôzy nám pomáha nová kniha o prvom slovenskom transporte do Osvienčimu, ktorý odviezol 997 mladých žien a dievčat v ústrety smrti. Niektoré mali len 15 rokov.
Rodina Drangerovcov žila v lone prírody v malebnej dedinke Tylicz neďaleko slovenských hraníc. Keď nacistické Nemecko obsadilo veľkú časť Poľska a vypukla 2. svetová vojna, rodičia poslali svoje dcéry a ich sesternicu do vyše 100 kilometrov vzdialeného Humenného. Verili, že tam budú v bezpečí. 20-ročná Erna a 18-ročné Fela a Dina si našli prácu a rýchlo sa zaradili do židovskej komunity v meste. Fela sa onedlho presťahovala s priateľom do Bratislavy.
25. marec 1942 však všetko zmenil. Erna a Dina sa spolu s takmer tisíckou ďalších mladých slobodných žien a dievčat stali súčasťou prvého oficiálneho transportu židov do Osvienčimu. Do vlakov nastúpili v domnienke, že ich len na pár mesiacov posielajú pracovať pre vládu. Slováci však v skutočnosti každú z nich predali Nemcom za 500 ríšskych mariek, píše Times of Israel. Tri pekelné roky, ktoré zostávali do oslobodenia, prežila len hŕstka z nich.
Príbeh dievčat Drangerových aj ďalších z 994 mladých žien v prvom transporte rozpráva nová kniha uznávanej autorky Heather Dune Macadamovej „999: Výnimočné mladé ženy z prvého oficiálneho transportu židov do Osvienčimu“ (číslica v jej názve odkazuje na pôvodný plánovaný počet transportovaných). Vďaka Macadamovej čitateľ priam počuje, ako uprostred zasnežených východoslovenských miest a dedín oznamujú, že všetky židovské dievčatá a slobodné ženy do veku 36 rokov sa musia na určených miestach zaregistrovať do práce pre vládu. Priam cíti, ako ich šokovalo a ponížilo, keď sa pri tomto procese museli za zamknutými dverami vyzliekať pred očami slovenských a nacistických úradníkov...
Milujúci rodičia, ktorí predpokladali, že ich dcéry budú doma na šabat, boli zmätení a mali obavy. Známy je prípad zámožného podnikateľa Adolfa Amstera, ktorý si uvedomil nebezpečenstvo a potiahol za každú možnú nitku, aby svoju dcéru zachránil. Magdaléna sa narodila 8. decembra 1923 v Prešove a bolo to dobrosrdečné a príjemné dievča s veľmi dobrými známkami. 20. marca 1942 začala Hlinkova garda zhromažďovať židovské dievčatá nad 16 rokov podľa zoznamov zaslaných z Bratislavy, pripomína Heather Dune Macadamová. Magda sa schovávala v dome a jej otec odmietol dcérin úkryt prezradiť, tak ho gardisti začali biť. Dievčina to nevydržala a vybehla, aby otca zachránila.
Magdu spolu s ďalšími dievčatami z Prešova a susedných dedín odviedli na dvor hasičskej stanice, kde ich držali do 24. marca. Vtedy ich previezli do Popradu a odtiaľ do Osvienčimu. Magdinmu otcovi sa podarilo získať povolenie k jej prepusteniu, ale keď prišiel na stanicu, vlak mu pred očami ušiel. Amster rýchlo nasadol do auta a vydal sa za ním. Ešte aj dnes vháňa slzy do očí predstava, ako uháňa zimnou krajinou za vlakom, až kým dosiahol poľskú hranicu... Ženy z dobrých a milujúcich rodín práve vstúpili do svojho predpeklia.
Keď o pár hodín neskôr prešli bránou s nápisom „Arbeit macht frei“, Osvienčim ešte nebol najväčším nacistickým koncentračným vyhladzovacím táborom. Hoci bol otvorený už takmer dva roky, 26. marca 1942 tam toho ešte bolo málo a mladé ženy boli nútené v strašných podmienkach tábor budovať. Holými rukami čistili zem, búrali staré budovy, vláčili stavebný materiál... A už čoskoro zomierali v dôsledku úrazov, chorôb, podvýživy alebo z vlastnej vôle, keď sa dobrovoľne vrhali na elektrický plot.
Prvý transport bol pritom na tom ešte pomerne dobre, z tých ďalších totiž ľudia často putovali rovno do plynových komôr. Dievčatá, ktorým sa podarilo prežiť prvotný šok a prispôsobiť sa pekelným podmienkam v tábore, sa podľa autorky Hether Dune Macadamovej naučili, ako prežiť. Niektorým sa dokonca podarilo v tábore zamestnať, a tak si v porovnaní s ostatnými väzňami užívali drobné výhody.
„Moja mama bola drsná, ale v dobrom slova zmysle. Jej prežitie je možno z deväťdesiatich percent šťastnou náhodou, ale zvyšných desať treba pravdepodobne pripísať jej osobnosti,“ povedal Akiva Koren z Haify pre Times of Israel o svojej mame Erne Drangerovej. Tá pracovala v tzv. Kanade, kde sa rozdeľovalo oblečenie ľudí poslaných do plynu. Pracovala tam aj Magda Amsterdová, ktorá však ochorela na týfus a ako 5. decembra 1942 ako 19-ročná zomrela. Erna Drangerová mala viac šťastia, do Kanady sa jej podarilo priviesť aj sestru Felu a občas tam našli použiteľnú bielizeň či trochu jedla vo vreckách.
Práve rodinné puto pomohlo Drangerovým prežiť v Osvienčime dlhšie než ktokoľvek iný. Jazvy, ktoré počas troch rokov v pekle utŕžili, sa im však už nikdy nezahojili. Svojim deťom o prežitých hrôzach nerozprávali, ich správanie však hovorilo za ne. „Mama sa po mojom narodení zosypala, takže sa o mňa musela starať teta,“ spomína Felin syn. Fyzicky na tom bola zle a občas sa u nej prejavovali aj psychické problémy. „Pamätám si, ako raz schádzala k vstupu do bytovky a kričala, že ju prichádzajú zabiť nacisti,“ hovorí Avi Isachari.
Teraz, keď je na svete kniha 999, všetko konečne chápe lepšie. Macadamovej sa podarilo objaviť príbehy, o ktorých ich hrdinovia jednoducho nevládali hovoriť. Hoci ona sama nie židovkou, téme transportov sa už venuje dlhšie. V roku 1992 stretla Renu Kornreichovú, ktorá tiež pôvodne pochádza z Tyliczu, bola v prvom transporte a prežila holokaust spolu so sestrou Dankou. Jej príbeh zvečnila v knihe „Renin sľub: Príbeh sestier v Osvienčime“, no osudy mladých žien z prvého transportu ju lákali ďalej. Spojila sa preto s nadáciou USC Shoah Foundation (ktorú založil slávny filmový režisér Steven Spielberg) a podarilo sa jej zistiť mená 22 žien, ktoré boli jeho súčasťou.
V roku 2012 Macadomová vycestovala pri príležitosti 70. výročia prvej deportácie na Slovensko a ich zoznam nechala vedľa pamätníka na popradskej železničnej stanici, odkiaľ vlak smrti odchádzal. Vďaka tomu sa s ňou spojila príbuzná Adely Grossovej, ktorá zbadala jej meno medzi ostatnými. Celých 70 rokov netušila, čo sa s jej príbuznou z Humenného stalo. Vďaka jej osloveniu si spisovateľka uvedomila, že je stále mnoho rodín, ktorí nepoznajú odpovede. A ona im ich môže pomôcť nájsť.
Podľa dostupných informácií si však nacisti neviedli presné záznamy o osobách v prvých ženských transportoch a akékoľvek ďalšie dokumenty boli koncom vojny zničené. Macadamová sa preto pri svojom pátraní opierala najmä o odbornú literatúru, memoáre a svedectvá preživších. Vzácne informácie jej poskytla 94-ročná Edita Friedmannová (Grosmanová), ktorá dnes žije v Toronte a je poslednou žijúcou účastníčkou prvého transportu. V tom čase mala len 17 rokov a v Osvienčime trpela tuberkulózou, napriek tomu sa jej však podarilo prežiť. Jej o dva roky staršia sestra Lea toľko šťastia nemala. „Edith stále cíti vinu za to, že ona žije a Lea nie. Je biologičkou a premýšľa, či bolo niečo v jej DNA, vďaka čomu prežila, kým jej väčšia a silnejšia sestra nie,“ vraví Macadamová. To sa však už zrejme nikdy nedozvieme.
V Osvienčime bolo podľa oficiálnych údajov celkovo minimálne 1,3 milióna ľudí. Viac ako 1,1 milióna sa nikdy domov nevrátilo. Viac ako 1,1 milióna nevinných ľudí, ktorí nič zlé nespáchali. Zo Slovenska do Osvienčimu dorazilo 27 000 transportov.
